Čo sa dá robiť proti tomu rozkladu konzervatívno-liberálneho spojenectva, na ktorom vyrástla slovenská demokracia? Treba povedať, že tento konflikt súčasným demokratickým politickým stranám prvoplánovo vyhovuje. Bez veľkej intelektuálnej práce im umožňuje sa vymedziť. Šéf takej strany môže byť celkom neschopný riadiť štát, ale stačí ak vyhlási mobilizáciu na ochranu tradičných hodnôt, ohrozených nezriadenými liberálmi, a zrazu sa za ním začne formovať pevné jadro konzervatívcov. A na druhej strane tejto ideologickej barikády si vedenie liberálnych strán ani trochu nemusí robiť ťažkú hlavu, ako vyviesť národ z politickej, ekonomickej a mravnej krízy, lebo mu stačí, aby sa osvedčilo v práve aktuálnej liberálnej agende, v ktorej každý môže všetko, čo sa mu zachce, len tí talibanskí konzervatívci mu v tomu hodlajú brániť. Z tohto konfliktu čerpajú stále viac súčasné slovenské demokratické politické strany svoju identitu a i silu.
Lenže základný spor, ktorému Slovensko čelí, je celkom inde. Je to civilizačný konflikt. Udržíme sa v rodine národov, ku ktorým patrili generácie našich predkov? Alebo sa k moci vrátia sily, ktoré si tu kedysi vytvorili pašalík despotickej moci kremeľského imperializmu? A ešte pred tým nemeckého nacizmu? Postboľševickým, ale i postľudáckym bratstvám, ktoré u nás operujú, a sú stále silnejšie, stačí iba čakať, ako si demokrati vzájomne povybíjajú zuby. A ak budú potrebovať, uzavrú novodobý molotovovsko-ribentropský pakt. Ak nie, prevalcuje to tu ten, kto bude silnejší. Putinova invázia do Ukrajiny priniesla tejto nebezpečnej revizionistickej politike novú nádej a novú dynamiku.
Ako by sme sa teda proti tomto vývoju mali postaviť? Viackrát som už pripomínal našu skúsenosť s volebným blokom demokratov v roku 1998. Lenže vzniku novej Slovenskej demokratickej koalície bráni to, že tu vlastne nejestvuje žiadna politická strana, ktorá by bola jasne a jednoznačne na strane západnej civilizácie, a zároveň si bola vedomá, že v napätí medzi konzervatívnymi a liberálnymi hodnotami musí hľadať spoluprácu. Ale všade nájdeme ľudí, ktorí dokážu odlíšiť, čo je životne a civilizačne dôležité, od toho, čo je vec presvedčenia, ktoré v pluralitnej spoločnosti nemožno nikomu nanucovať, naopak, ktorého rôznosť ju obohacuje. Títo ľudia by mali hľadať cestu k sebe. Nie zakladať novú stranu. Tých už máme dosť. Ale budovať nové, medzistranícke štruktúry, ktoré nebudú závislé od krátkozrakej, a takmer vždy sebeckej vôle straníckych centrál a budú hľadať záujem, čo stojí aj nad záujmom ich strán. Ak sa nájdu ľudia, čo to budú chcieť, organizačné a neskôr i právne nástroje sa na to časom vytvoria. Je to beh na dlhú trať. Ale na šprint tu potenciál nevidím. A rezignovať, to by bola kapitulácia. S tou máme len tie najhoršie dejinné skúsenosti. Radšej sa vráťme k bonmotu klasika – “kde je vôľa, tam je cesta”!