Na záver týždňa letných politických úvah sa vrátim k svojej obľúbenej myšlienke: systémovým krokom na ozdravenie straníckeho usporiadania by bola zmena volebného systému. Nie taká kozmetická, čo chce iba viac volebných krajov, ale zachováva stranícke kandidátne listiny. Skutočná zmena volebného systému by bola iba taká, čo by umožnila, aby si voliči mohli svojho zástupcu zvoliť priamo. I títo poslanci, ak by chceli niečo spoločne s ďalšími dosiahnuť, by boli väčšinou členmi politických strán. Ale boli by to strany slobodných ľudí. Nie strany vazalov, pri ktorých vodcovia či majitelia politickej firmy rozhodli a zasa budú rozhodovať o ich umiestení na kandidátnej listine. Toto je práve jedna z tých vecí, o ktorých som písal celý tento týždeň. Záujem na tom, aby základom politického systému bol bezprostredný vzťah medzi ľudom a jeho zástupcami, a aby politické strany boli pri tom predovšetkým programovým garantom. Je to záujem, ktorý prekračuje záujmy jednotlivých politických strán. Je v rozpore s tým, čo chcú stranícke centrály. Tie potrebujú mať nad “svojimi” poslancami kontrolu. Je to jedna z tých vecí, pre ktoré by sa nám zišli platformy, v ktorých sa bude dať hovoriť aj o tom, ako takýmto sebeckým, do seba zahľadeným straníckym záujmom čeliť.