Dubčeka som mal rád. Od detstva som ho poznal ako suseda. Kamarátil som sa s jeho synmi. Tešil som sa, keď sa v januári 1968 prepracoval na vrchol pyramídy moci. Držali sme mu všetci palce počas Pražskej jari. Báli sme sa oňho, keď ho v auguste Rusi odvliekli. A potom počas dlhých rokov normalizácie sme videli, ako štátna bezpečnosť ostentatívne sleduje každý jeho krok a zastrašuje ho. Cítili sme s ním. Po revolúcii a po prvých slobodných voľbách sme sa často dlho zhovárali. On ako skúsený predseda parlamentu a ja, v politike vtedy začínajúci mladý človek. Často sa vracal k osudovým chvíľam, ktoré si dnes v noci budeme pripomínať. “Predsa sme sa nemohli brániť, to by tiekla krv!” hovorieval, a viditeľne ho to aj po desaťročiach trápilo. Áno, keď už boli Rusi v uliciach Prahy, tak by to už bez krviprelievania naozaj nešlo. Ibaže to mali čakať! Vedeli, s kým majú tú česť. Československo nemalo bezvýznamnú armádu. I jeho ľud stál na strane vlády. Celé mesiace pred augustom sme mali dávať najavo, že svoju kožu nedáme lacno. Všimnime si, čo teraz robí taký Tchajwan! Isteže, naivne sa spoliehať na to, že predátor nezaútočí, nie je zločin. Ale ako hovorí klasik, bolo to ešte horšie. Bola to chyba. Nerád to píšem, ale je dôležité nezavierať oči ani pred takými aspektami našich skúseností, na ktoré by sme azda radšej zabudli. Nie preto, aby sme hodnotili uplynulé deje. Kvôli budúcnosti. Aby sme si uvedomili, že ak nebudeme ani mentálne pripravení, že svoju slobodu raz budeme možno musieť brániť, môžeme o ňu znova prísť.