Dnes budem pokračovať v zamyslení o potrebe dokončenia reformy slovenskej kresťanskej demokracie trochu historickým pripomenutím.
Po ustanovujúcom zjazde KDH, keď vo svojom programe naviazalo na zápas o slobodu, v ktorom stáli bok po boku kresťania so všetkými liberálne zmýšľajúcimi občanmi, bez ohľadu na ich konfesionálnu príslušnosť, počet členov, sympatizantov a aj potencionálnych voličov nového hnutia rástol. Prvé prieskumy verejnej mienky boli veľmi povzbudivé. Ale ako to už býva, ešte len rodiaca sa pluralitná politická scéna na to nemohla nereagovať. Naši doterajší priatelia v hnutí Verejnosť proti násiliu a v českom Občianskom fóre začali zrazu šíriť obavu z akejsi čiernej totality. Dnes tomu už samozrejme rozumiem, ale vtedy nás to zaskočilo. Líder KDH Ján Čarnogurský bol vtedy jedným z troch prvých podpredsedov federálnej vlády národného porozumenia ako nominant VPN. Odrazu sa, bez predchádzajúceho rozhovoru, raz ráno z médií dozvedel, že mu prezident Havel to označenie „prvý“ odobral. Nič sa tým nezmenilo, ale medzi priateľmi a spojencami by sa to malo robiť inak. Aspoň sme si to vtedy mysleli. A ono to býva tak vždy: ak vám nasadzujú psiu hlavu, chvíľu sa bránite, že taký, akých vás vykresľujú nie ste, ale stáva sa, že sa napokon tak začnete správať.
Ľudácka, predvojnová mentalita v KDH začala ožívať. Spomínam si na príhodu, keď k nám v onom období, niekoľko mesiacov po revolúcii, mala pricestovať známa hudobná skupina, ktorá sa nepozdávala istému vysokému cirkevnému hodnostárovi. Volal dokonca, aby sa jej zakázalo k nám prísť. Náš predseda bol vtedy niekde v zahraničí, a keď sa vrátil, referoval som mu na predsedníctve, čo sa stalo v čase jeho neprítomnosti. Keď som spomenul aj prípad hudobnej skupiny a reakciu biskupa, zakončil som slovami: „No ale, aj ak by sme mali výhrady, to predsa už nemôžeme zakazovať!“ Na moje veľké prekvapenie však predseda odpovedal: „A prečo by sme to nemohli zakázať?“ Vtedy som si uvedomil, že v tom zaznela tá stará predstava, čo by malo byť cieľom kresťanskej politiky. Hoci sa napokon nič nestalo, Black Sabath si svoj koncert odohral, uvedomil som si, že reformné úsilie ustanovujúceho zjazdu KDH vytvoriť celkom inú kresťanstvom inšpirovanú politickú formáciu, dostalo trhlinu. A o niečo neskôr ju Ján Čarnogurský ešte prehĺbil, keď prišiel s tézou „porazili sme komunizmus, teraz je na rade liberalizmus“.
Proti liberalizmu vystupovali v katolíckej cirkvi pápeži už v 19. storočí. A vyzývali katolíkov, aby zakladali politické strany, čo budú proti nemu bojovať v štátoch, ktoré sa začali formovať ako demokratické. Pius XI. pred sto rokmi kritizoval dokonca samotnú demokraciu, ako zriadenie, ktoré si nárokuje odvodzovať moc od človeka, pretože ako písal, všetka moc pochádza predsa od Boha. A tak nečudo, že stará kresťanská demokracia v Nemecku pomohla Hitlerovi, ktorý nepokryte kritizoval demokratické zriadenie ako prekonané, k moci. Asi jej to veľmi nevadilo. (Aby som bol spravodlivý, keď sa pápež Pius XI. dozvedel, čo tam Hitler začal po odstránení demokracie stvárať, napísal aj proti nemu veľmi ostrú encykliku, jedinú v celej histórii Cirkvi v nemčine, v ktorej odsúdil režim a ideológiu národného socializmu ako novopohanskú.) A už sa opakujem, ale treba to zdôrazňovať, tragédia, ktorú zažili Nemci pod Hitlerom a celý svet v dôsledku toho, potom po vojne viedla k zásadnej reforme kresťanstvom inšpirovanej politiky.
Na túto katarziu sme chceli v roku 1990 nadviazať aj my na Slovensku. Už to nemal byť zápas proti liberalizmu, ale celkom nové, pozitívne ciele. A slobodu, tak drahú nám i našim liberálnym priateľom, sme vyhlásili za jednu z troch našich základných politických hodnôt. Ožívajúca averzia voči týmto našim spojencom v zápase o ňu, ale aj voči liberalizmu ako myšlienkovému politickému prúdu, však postupne stále viac spochybňovala, či sme túto reformu vykonali naozaj dôsledne. Rozumiem úprimnosti niektorých mojich poslušných a dosť úzkostlivých katolíckych bratov a sestier, ktorí chcú budovať kruhovú obranu nad niečím, čo si idealizujú v dávnej minulosti a majú strach pred všetkým, čo prinášajú nové časy. Pre istotu v tom vidia všade hriech a útek od Boha. A tak sa im mentalita katolíckych politických strán piánskej doby celkom pozdáva.
Lenže aj svetová katolícka cirkev je po druhom vatikánskom koncile už niekde úplne inde. Už to nemá byť hrad, ktorý je treba brániť, ale poľná nemocnica, ktorá ľuďom tohto sveta ošetruje rany a ponúka ozdravenie. Reformuje sa: Ecclesia semper reformanda, zdôrazňoval pápež František, prorockého ducha. Bolo by nemúdre, keby sme sa neusilovali transformovať i štruktúry, ktoré sme si ako Boží ľud vytvorili v tomto svete, teda aj (a predovšetkým) v politike. Ak túto reformu kresťanskej demokracie neurobíme dôsledne, zničia ju cynickí politickí rivali, ktorí s touto protiliberálnou mentalitou vedia pracovať. A ak ani oni celkom nie, tak postupne vymrie.