Ďalší cyklus, ktorému sa idem venovať, milí priatelia, bude teraz na tému prečo potrebujeme reformu kresťanskej demokracie? Mnohí v tejto dobe bijú na poplach, že sú ohrozené samotné základy demokracie. A volajú po tom, aby sme o nich znovu premýšľali. Podľa mňa je to legitímne a potrebné. Joe Biden, keď nastúpil do úradu prezidenta USA v roku 2021 medzi iným ohlásil, že takúto základnú rozpravu odštartuje. Bohužiaľ, to sa nenaplnilo. Prekryli to každodenné problémy sveta a Ameriky. Zhruba v tom istom čase odštartoval v katolíckej cirkvi pápež František proces, ktorý sa mal tiež dotýkať samotných základov toho, ako žije spoločenstvo ľudí, ktorí túto cirkev tvoria. Jeho synodálna reforma sa však na rozdiel od tej Bidenovej, svetskej, naozaj rozbehla.
ˇKonečným zmyslom synodality,“ ako sa píše v záverečnom dokumente zhromaždia biskupov v Ríme z októbra 2024, ktorý František vyhlásil za učenie cirkvi, „je svedectvo…, aby sme prinášali radosť evanjelia, a že môžeme žiť spoločenstvo, ktoré zachraňuje.“ Synodálna reforma prebudila Boží ľud, odhalila jeho radosti a bôle a priniesla ich od základne až do prastarých múrov vatikánskych palácov, odštartovala rozpravu v prostredí, kde donedávna platilo nekompromisné „Roma locuta, causa finita“ a pokračuje aj po smrti pápeža Františka. Pre kresťanov, čo žijeme tak v štruktúrach dvetisíc ročnej cirkvi, ktorá sa odhodlala k reforme, ako aj v dnes už (Pán Boh zaplať) demokratických štruktúrach štátu, by to mohlo byť povzbudením, aby sme ani tie nepokladali za vytesané do kameňa. A aby sme aj o ich reforme mali odvahu a múdrosť premýšľať a diskutovať.
Keď sme pred tridsiatimi šiestimi rokmi vo svojom východiskovom politickom programe v už v prvej vete vyhlásili, že ustanovujúce sa hnutie kresťanov chce prinášať svetu oslobodzujúce slovo, ktoré premieňa účelové spolužitie ľudí na sviatok porozumenia a lásky, tak sme vlastne už vtedy vyjadrili svoje odhodlanie tvoriť našu politiku s veľmi podobným zámerom, ako je vyššie citovaný konečný zmysel synodality. Áno, o to by sme sa my, čo považujeme kresťanstvo pre náš život za dôležité, mali usilovať nielen doma a v kostole, ale všade. I v našej obci, i v našom štáte a na celom svete. Prihlásili sme sa k takémuto odhodlaniu v roku 1990, lebo sme chceli inú kresťanskú demokraciu, než bola tá ľudácka, ktorá doviedla Slovensko do slepej uličky.
Inšpirovali sme sa nemeckou kresťanskou demokraciou, ktorej reforma po druhej svetovej vojne bola neporovnateľne bolestivejšia a privodila ju tragédia, ktorej rozsah si my ani nevieme predstaviť. Po osemdesiatich rokoch môžeme však smelo konštatovať, že to bola úspešná reforma. Tá naša sa však dajako zasekla. My ju ešte potrebujeme dokončiť. A máme pre ňu mocné zdroje ďalšej inšpirácie, ktoré nemeckí kresťanskí demokrati po vojne nemali: koncil a Františkovu synodálnu reformu. A tak, ako to v rozbitom Nemecku nebolo iba otázkou percent pre politickú stranu, ale dielom pre výstavbu nového, demokratického Nemecka, tak aj reforma slovenskej kresťanskej demokracie môže (a mala by mať tú ambíciu) priniesť ozdravenie základov našej terajšej demokracie. Aby sme jej (demokracii, nielen nejakej jednej politickej strane, či táboru politických strán) mohli znovu veriť, že je vládou ľudu.