Možno sa nám občas niektoré myšlienky pápeža Františka zdajú byť nerealistické. Ale prinajmenej by bolo dobre premýšľať o tom, k čomu nás ten náš “realizmus” doviedol. A presne o tom vlastne Svätý Otec hovorí. A ako morálna autorita, hľadá východisko. Zamyslenie č.19.
Preto František vo svojom minuloročnom posolstve VZ OSN pokračoval, že zmena kurzu podnikateľskej mentality potrebuje silnejší etický koncept, schopný prekonať to, čo nazýva skartačnou kultúrou. Teda odpisovaním ľudí, ako nepotrebných. “Na počiatku tejto skartačnej kultúry je obrovský nedostatok úcty k ľudskej dôstojnosti, ideologizácia pod vplyvom koncepcií, ktoré človeka redukujú, negácia toho, že základné práva majú všetci ľudia a túžba po absolútnej moci a kontrole, ktorá ovláda dnešnú modernú spoločnosť. Nazvime to pravým menom: toto je tiež atentát na ľudstvo,” vyjadril sa veľmi tvrdo, inak láskavý pápež. A myslel tým na na dramatické osudy ľudí, ktorí zostávajú ako nepotrební, tak vo vnútri štátov, ako aj na milióny tých, čo z najrozličnejších dôvodov opustili svoje domovy a zrazu akoby nepatrili nikde. V oboch týchto prípadoch podľa pápeža “sa jednotlivé štáty vyhýbajú svojej zodpovednosti a svojim záväzkom.”
Myslím si, že kresťanská demokracia by bola vo svojom politickom postoji, ktorý by tento etický kontext ignoroval, pokrytecká.