Usilovať sa mať rád svoju manželku, či manžela, dobre vychovávať deti, odovzdávať im kultúru, ktorú sme prijali, žiť tak, aby videli, že tak, ako vravíme, aby žili, žijeme aj my – tak by mala fungovať dobrá rodina. A mala by byť aj školou dobrého začlenenia sa do širšieho spoločenstva ľudí. A práve tam sa začína presah rodiny do politického usporiadania spoločnosti. Štát by mal robiť všetko pre to, aby z rodín do života spoločnosti vychádzali ľudia, ktorí budú formovať lepšiu budúcnosť. Inak by však štát mal rešpektovať autonómiu života rodín a aj ich intímny rozmer. To by bola ozajstná politika podporujúca rodiny. Nie podplácanie voličov, žijúcich v rodinách, z verejných zdrojov. Veď ďalšie generácie to už raz nejako splatia. Adenauer koncipoval svoju rodinnú politiku v časoch, keď bolo Nemecko na dne. Jej základom nebola ideológia, ale poctivá práca a reálna spoluúčasť pracujúcich na ekonomickom rozhodovaní. Nie rozdávanie nekrytých peňazí. Toto, čo sa tu tvári ako pomoc rodinám, a každého, kto upozorňuje na to, že perpetuum mobile sa ani v ekonomike vytvoriť nedá, a že základom prosperity aj rodín je práca, toho označovať ako protirodinného, to nie je nič iné, ako veľmi účelová politická ideológia. Ako asi vplýva na život rodín politika plná chytráčenia, vierolomnosti, nedodržiavania pravidiel, cynického pragmatizmu a vulgárnych rečí? Tá sa môže skrývať za “prorodinnú” ideológiu koľko chce, môže na ňu lákať cirkvi, kresťanské strany, či neskúsených prorodinných aktivistov, ale rodinám vskutku nijako pomôcť nemôže. Slovenským rodinám by pomohla predovšetkým kultivovaná politika, ktorá bude príkladom toho, že sa oplatí poctivo žiť.