Svätý Otec sa pri návšteve našej vlasti neprišiel rozprávať len s cirkevnými hodnostármi a veriacimi našej cirkvi. V knižnom rozhovore s Dominique Woltonom pred časom povedal, že “človek sa nikdy nesmie obracať k prívlastkom. Pravá komunikácia sa obracia k substantívam. Teda k osobe. Človek môže byť agnostik, ateista, katolík, žid…, ale to sú prívlastky. Ja hovorím s osobou. Je to muž, je to žena, je ako ja.” (Papež František: “O společnosti a politice”; Nakladateství Barristel & Principal, Brno 2018, str.134/135) Pápež sa na začiatku septembra prišiel na Slovensku prihovoriť k nám všetkým. K ľudu, čo tu žije, bez rozdielu. Ku každému, kto bol pre takýto rozhovor otvorený. Pretože to nebol rozhovor o vnútorných problémoch cirkvi, ale o starostiach a ťažkostiach a i radostiach a nádeji našich životov, nášho sveta a nášho Slovenska.
Bola to povzbudzujúca, ale hlavne inšpiratívna návšteva. Chcem sa teraz v týchto mojich zamysleniach venovať trochu systematicky tomu, čo by sme si z jeho slov a gest mohli (a mali) vziať k srdcu my, kresťanskí demokrati. I keď, ako som napísal vyššie, pápež prišiel na Slovensko pre náš ľud bez “prívlastkov”, je asi tak trochu povinnosťou nás, ktorí sa vo svojom živote v našej spoločnosti hlásime ku kresťanskej inšpirácii, aby sme sa zamysleli, čo nám vlastne povedal. Dovoľte mi na úvod týchto mojich úvah dve metodické poznámky.
Viem, že je to pre tento žáner (statusy na FB) trochu neobvyklá téma, neposkytuje rozptýlenie, ale naopak núti k istej koncentrácii mysle. Nuž ale v tejto dobe nám tu často práve toto chýba. Nepíšem to kvôli “lajkom”, ale preto, lebo to cítim ako potrebu. Veď načo inak by tu potom vôbec pápež bol? Ak by sme sa nezamýšľali nad zmyslom jeho posolstiev, a ak by ony neovplyvnili naše životy, tak by platilo, že prišiel, potešili sme sa a môžeme zabudnúť. To by sme nemali! Sú to samozrejme moje úvahy, a viem, že iní budú zdôrazňovať azda druhé veci. Sme slobodní ľudia, máme právo na to, ako vnímame svet okolo seba. I návštevu pápeža.
Druhou poznámkou je, čo mám na mysli pod kresťanskou demokraciou. František v už citovanom rozhovore povedal, že je za to, “…aby existovali strany, ktoré nesú veľké kresťanské hodnoty, hodnoty, ktoré prospievajú ľudstvu. To áno. Ale strana len pre kresťanov, len pre katolíkov, to nie.” A pritvrdil, že je to forma “cézaropapizmu”. (tamže, str.24) O kresťanských demokratoch preto hovorím ako o mužoch a ženách, o voličoch i aktívne verejne pôsobiacich ľuďoch, ktorí sa angažujú za hodnoty, o ktorých pápež hovoril. Bol by som rád, aby to platilo i o strane, ktorej členom som ja, teda o KDH.
S týmito dvoma poznámkami si teda poďme v nasledujúcich dňoch pripomínať čo nám tu František zanechal.