Slovensko potrebuje ombudsmana, čo nadviaže na tradíciu zápasov za ľudské práva, nie takého, čo bude šetriť tých, čo ho majú zvoliť

To, že sa strany, ktoré majú v parlamente väčšinu, nevedia dohodnúť na tom, koho zvolia za verejného ochrancu práv, nie je len štandardná situácia, keď sa v pluralitnom spoločenstve hľadá akýsi kompromis medzi záujmami jej účastníkov. Pretože ombudsman má chrániť pospolitý ľud práve pred záujmami tých, čo ho majú zvoliť. Ak si zvolia svojho, teda takého, čo bude ich záujmy šetriť, tak si takého verejného ochrancu práv môžu strčiť za klobúk. Nie je to dobrý systém. V republikánskom období starovekého Ríma chránil plebejcov pred mocnými patricijmi tribún ľudu. Kto ním bude, o tom samozrejme nerozhodoval patricijmi ovládaný senát, ale volil ho ľud na plebejskom sneme. “Nič neupevní vnútorne i navonok republiku viac, než taká inštitúcia, v rámci ktorej sa môžu nezhody vybiť,” píše o týchto ochrancoch ľudu Machiavelli vo svojich “Rozpravách o prvých desiatich knihách Tita Livia.” Fungovalo to skoro päťsto rokov. I my sme v čase normalizácie hľadeli s nádejou na statočných mužov a ženy, ktorí sa zasadzovali za naše základné práva a slobody. Či už to bola Charta 77, alebo Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných, či ten náš Bratislavský Veľký piatok a mnohí ďalší. Režim ich prenasledoval, mnohých zatváral, ale my sme boli srdcom, a mnohí aj činom s nimi. Vlievali nám do sŕdc odvahu. Takého ombudsmana Slovensko potrebuje! Nie, ochranca našich práv, ktorý by mal byť vďačný mocným, čo ho ustanovia, to by bola karikatúra tejto, tak potrebnej inštitúcie. A výsmech tradície zápasov, na ktoré môžeme byť hrdí.