Poslanci Frešo, Kuffa a Kvasnička predložili absurdné návrhy. Nejde o to, či tým uškodili svojim politickým stranám. V prípade SDKÚ je to už asi jedno, Kresťanskodemokratické hnutie prežilo aj horšie veci a OĽANO vlastne politickou stranou, ktorá by mala nejaký program, čo by spájal ľudí, za ňu zvolených k spoločnej činnosti ani nie je. Ublížili však zdravému demokratickému usporiadaniu slovenskej spoločnosti. Pomohli premárniť šancu na zvolenie skutočnej vládnej kontroly.
Ústavný systém demokratického štátu je zdravý vtedy, keď ho majú voliči pod kontrolou. A pod kontrolou ho majú ak je reálne možné vymeniť tých, čo o verejných veciach rozhodujú. Na to, aby sa to naozaj dalo, musí jestvovať použiteľný ústavný nástroj. Ním sú v zastupiteľskej demokracii predovšetkým slobodné voľby. Aby však občania mali možnosť si vo voľbách vybrať toho, kto zodpovedá ich presvedčeniu a záujmom, je veľmi dôležité, aby pri tomto rozhodovaní mali dostatok informácií. Aby sa mali možnosť dozvedieť i to, čo by tí, čo majú moc, radšej pred svojimi voličmi utajili.
I keď sa nám celkom právom všeličo nepáči, treba spravodlivo konštatovať, že slovenský ústavný systém je zatiaľ ešte ako-tak funguje. Aspoň pokiaľ ide o možnosť vymeniť vládu voľbami. V priebehu historicky nie dlhého obdobia sme si vyskúšali, že to ide. Nikto z mocných si ešte nemôže namýšľať, že bude vo svojej pozícii na doživotie, a že zo svojich aj najskrytejších činov raz nebude musieť vydať počet. Nie je to samozrejmosť. Za komunistov síce formálne voľby boli, ale mocenské usporiadanie sa nimi nedalo zmeniť. A i v súčasnosti vidíme vo svete štáty, v ktorých je postavenie vládnucich skupín, alebo jednotlivcov také dominantné, že ich prakticky normálnymi voľbami vymeniť nemožno. Niekde je to v dôsledku autoritatívnych vládnych metód a zastrašovania, inde ide o kartelovú dohodu najsilnejších strán, ktoré sú schopné ovládnuť nielen výkonnú moc, ale dlhodobo ovplyvňovať i rozhodovanie občanov vo voľbách.
Preto je tak dôležité, aby nebezpečné procesy, ktoré by mohli viesť k tomu, že voliči stratia kontrolu nad svojim štátom, občania včas rozpoznali. Sú na to dva systémové nástroje. Jedným je sloboda prejavu a druhým sú ústavné inštitúty, ktoré majú slúžiť nie výkonu moci, ale jej kontrole.
Slovenský ústavný systém ešte funguje hlavne vďaka tomu, že tu zatiaľ v zásade jestvuje sloboda prejavu. Mocní tohto sveta, alebo lepšie povedané Slovenska, ju nemajú veľmi radi, často sa na ňu sťažujú, niekedy sa usilujú vyvíjať tlak na jej obmedzenie, ale celkovo možno konštatovať, že princíp ešte funguje. Ak niekto chce niečo národu povedať, dá sa to. Médiá, sociálne siete i priama komunikácia s občanmi umožňujú šíriť i videnie, ktoré mocným nevyhovujú. Samozrejme sloboda prejavu znamená, že nejestvuje žiadna autorita, ktorá by mohla rozhodovať, kedy je prejav pravdivý a kedy nepravdivý, kedy je slušný a kedy je nenáležitý. Skrátka, sloboda prejavu je nástrojom, ktorý vedie nielen k väčšej informovanosti, ale i k možnosti manipulovať, dezinformovať a aj priamo klamať. Nejestvuje iný prostriedok ako tomu čeliť, než je pluralita. Adresát, občan, si v rôznosti prejavených názorov môže vybrať, čo bude považovať za dôveryhodnejšie. Sloboda prejavu kladie vysoké nároky nielen na tých, čo hovoria, ukazujú a píšu, ale aj na tých, čo počúvajú, pozerajú a čítajú.
A práve z toho dôvodu by bolo zdravé, keby fungoval aj ústavný kontrolný mechanizmus, ktorý by dal podozreniam, čo sa vo verejnej diskusii objavia vo vzťahu k držiteľom moci, punc dôveryhodnej autority. Takýmto mechanizmom by mal byť u nás Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky. On by mal sám prichádzať s informáciami, kedy vládna moc prestúpila čiaru fair-play. A keď s tým príde opozícia alebo médiá, práve tento úrad má ústavné nástroje, a mohol by mať i autoritu na to, aby povedal, či ide o skutočný problém vládnej moci, alebo je to len rétorika politického zápasu.
Je ale samozrejmé, že takúto autoritu môže mať kontrolný úrad iba vtedy, ak nad ním nebude mať kontrolu vládna moc. Zatiaľ to tak nefungovalo. Doteraz sme si ani nevšimli, že nejaký kontrolný úrad na Slovensku bol. Nemohli sme. Na jeho čele stáli úradníci z vôle parlamentnej väčšiny. Práve takí úradníci vyhovujú vláde. V podstate každej.
Lebo neklamme sa, že v zápasoch o zdravú spoločnosť existuje niečo ako nestrannosť. Zdravú spoločnosť buď človek chce, a aj sa o ňu pobije, alebo sa o ňu nezaujíma a nechce, prípadne bojí sa o ňu pobiť. Tretia pozícia tu nejestvuje. V pluralitnej demokracii preto môže účinnú kontrolu vlády vykonávať iba ten, kto nepatrí ku vládnej moci. Vládna kontrola nad niekým, kto má vykonávať kontrolu nad vládou, je túžbou každého autokrata. Je absurditou.
Presne takúto absurditu navrhli poslanci Frešo, Kuffa a Kvasnička. A smerákom už stačilo len hodiť si mincu. Žreb padol na Mitríka.