Pred KDH teraz stojí neľahká úloha napraviť reputáciu ponovembrovej politiky. Vďaka zostave, ktorá po voľbách v roku 2020 vládla, a hlavne vďaka jej lídrom, je dnes táto politika v troskách. Nie preto, lebo je rôznorodá (to sme predsa v pluralitnej spoločnosti chceli), ale preto, lebo nie je schopná sa na ničom podstatnom dlhodobo dohodnúť, rozložila sa, jej vláda stratila nielen ústavnú, ale aj obyčajnú väčšinu v parlamente. A hlavne preto, lebo preukázala nespôsobilosť zodpovedne vládnuť. Potomkovia bývalých, nedekomkratických režimov si môžu mädliť ruky. Ale niet času na nariekanie, treba bojovať. Nejaký veľký projekt, čosi ako SDK II. nevznikne. Nemá z koho, nemá lídra, nespadne z neba. I to pôvodné SDK sme budovali skoro dva roky a to malo dvoch parlamentných ťahúňov. Toto tu teraz nie je. Je tu už len jedna, posledná strana, ktorá vzišla z demokratickej revolúcie v roku 1989, ktorej ešte možno dôverovať, že to, čo priniesol November, nezradí. Na to, aby túto potrebu súčasnej doby mohlo KDH naplniť, je potrebné ho znovu “vyzbrojiť”. Nie ideologickými zbraňami, tie rozdeľujú a rozdelení sme už dosť. KDH potrebuje politické zbrane a veľkorysosť voči tým, čo šancu prejsť nemajú, ale mohli by slovenskej politike byť osožní. Urobím všetko pre to, aby tento posledný plamienok ponovembrovej nádeje nezhasol. Keď sa chce, vždy sa dá!