Prvé, čo by sa mala pravica znovu začať učiť je zvrchovanosť národnoštátneho záujmu. Iba formácia s takouto prioritou môže prežiť svojich tvorcov a stať sa štátotvornou politickou silou. Záujem budúcnosti národa a štátu musí stáť nad záujmami strany a jej lídrov. I v opozícii preto nemôže podľahnúť pokušeniu ísť po krku vláde za každých okolnosti a vyznávať vtedy heslo “čím horšie, tým lepšie”. Národnoštátny záujem vychádza z jasného vedomia, že sme všetci na jednej lodi, a osobitne v čase, keď pláva v rozbúrených vodách, nič nie je dôležitejšie, ako nestroskotať. Strana, ktorá vychádza z princípu zvrchovanosti národnoštátneho záujmu predkladá svoje predstavy, ako tú našu lodičku kormidlovať lepšie, súťaží o ne, ale rešpektuje, ak voliči v demokratickej súťaži rozhodnú, že kapitánom bude dakedy aj niekto iný. Národnoštátny záujem má totiž prednosť pred akýmkoľvek iným záujmom. My kresťania ho nazývame spoločným dobrom.