Milá pani Anna, vážený pán premiér, ctené zhromaždenie!
Zhruba sto rokov sa ako národ zúčastňujeme politického zápasu. V Československu, na Slovensku, potom zasa v Československu a napokon znova na Slovensku. Zažili sme diktatúry i demokraciu. Mnoho sme sa za ten čas naučili, mnoho je naozaj cenné, ale celé to obdobie to boli urputné zápasy. Zápasy, ktoré neprinášali len dobré veci, ale plodili aj nenávisť. A táto politická nenávisť, ak mohla, spôsobovala tým, čo jej stáli v ceste často bolesť. I zločiny, ktoré volajú do neba. Jedným zo slovenských špecifík je, že sme sa pri tom priučili akejsi čudnej zhovievavosti. Zhovievavosti voči bolesti, ktorú spôsobujú tí politicky naši, tým, čo boli a sú na druhej strane barikády. Táto zhovievavosť nás rozkladá. Je nebezpečnejšia ako pandémia. A aj infekčnejšia, lebo si niekedy ani nevšimneme, ako ju chytíme.
Dámy a páni,
i teraz stojíme na mieste zločinu, ktorý volá do neba. Dvadsať päť rokov sa tu rok čo rok stretávame. A voláme po spravodlivosti. Nie je to volanie po politickej odvete. A nie je to ani preto, aby sa nám, čo sme stáli na strane, na ktorej zahynul Róbert, dostalo akéhosi zadosťučinenia. Nie, to mu už život neprinavráti. My očakávame spravodlivosť kvôli budúcnosti. Aby už nikto neupadol do pokušenia myslieť si, že moc, ktorú kedysi mal, alebo ktorú má teraz, a hlavne ktorú bude mať v budúcnosti, ho bude chrániť pred zodpovednosťou za krv, ktorú prelial. Aby bolo jasné, že spravodlivosť si ho nájde, že sa pred ňou neukryje ani na druhom konci sveta, ani za ústavno-právne kľučky prepytujem právnikov, ktorí nehľadajú právo, ale nezodpovedne radia, ako sa dá právo obísť. Lebo jedine skutočná, adresná a konkrétna spravodlivosť je účinnou vakcínou pred politickým zločinom. Potrebujeme ju kvôli zdraviu národa, ktorého synmi a dcérami sme. Róbertova smrť je a zostane bolestnou tragédiou. Ale ak nás napokon, i keď to hrozne dlho trvá, privedie k väčšiemu zmyslu pre spravodlivosť, jeho obeť nebude pre našu budúcnosť márna.