Premýšľam trochu, i pod vplyvom mojej najnovšej skúsenosti, čo do verejného života prináša ten nie celkom jasne a koncepčne rozpracovaný vpád nesystémovej politiky, ktorú niektorí nazývajú aktivizmom, iní progresivizmom. Ich protagonisti mi tak trochu naznačujú, že som stará škola, dnes sa vraj svet posunul a politika sa už robí inak. V niečom majú iste aj pravdu. Ale mýlia sa podľa mňa v tom, že prinášajú čosi naozaj nové. Nie. Je to vlastne starý spor ušľachtilého cieľa, ktorého naplňovanie by mohlo posvätiť aj používanie nie celkom jasne vymedzených prostriedkov. “Stará škola” konzervatívno-liberálnej demokracie hovorí, že ústavné vymedzenie používania a rozdelenia moci sa nemá týkať cieľov. Veď kto bude sudcom v tom, ktoré sú ušľachtilé? Ústava má predovšetkým upravovať používanie nástrojov moci. Prostriedkov. Určovať kto je za čo a komu zodpovedný. A mať aj nástroje na to, aby túto zodpovednosť, voči voličom, voči budúcnosti a i voči Bohu, mohol aj reálne niesť. Aby štát fungoval, a aby sa moc nezneužívala voči nikomu. Z takýchto zdrojov čerpajú demokratické ústavy a “stará škola” volá po tom, zostaňme pri nich! Inak sa nám to buď rozsype, alebo to niekto prevalcuje.