Keďže som v domácej izolácii, tak si chvíľami zapnem i to, čo by som inak nepozeral. A tak som niekoľko minút sledoval procesiu k Božiemu Telu v uliciach môjho rodného mesta. A skúšal som si tipovať, koľko asi mojich niekdajších spolužiakov z hociktorej zo škôl, čo som vychodil, toto dokáže chytiť za srdce? A už vôbec by som sa to neodvážil spýtať mojich detí, pokiaľ ide o ich bývalých spolužiakov. A to chodili aj do cirkevných škôl. Som si istý, že to naše spoločné kráčanie Božím svetom, ktoré by mala priniesť synoda, by malo vyzerať celkom inak! Budeme musieť nájsť odvahu pustiť sa lana takýchto “tradícií”, či rozličného svätuškárskeho folklóru a kadejakej zatuchnutej stariny, ktoré azda ešte niekomu poskytujú zdanlivé uspokojenie a efemérny pocit istoty, ale už neprinavrátia svet, ktorý sa nenávratne stratil v minulosti. A mne to ľúto nie je. Lebo ak symboly stratia svoju moc, treba sa vždy vrátiť k tomu, čo ony vyjadrovali. A hľadať, ako to vyjadriť nanovo. Aby tomu ľudia znovu porozumeli. Synoda, to by mala byť taká “procesia” týmto životom, na ktorej sa nájdeme aj s tými našimi bývalými spolužiakmi, ktorým tá dnešná paráda na Klobučníckej vonkoncom nič nehovorí.