Predovšetkým, potrebujeme poctivý konzervativizmus. Teda taký, čo chráni hodnoty potrebné, aby aj spoločnosť, ktorá sa neustále vyvíja a mení, bola zdravá, a aby demokratický štát v nej bol schopný plniť svoje úlohy. Na to, aby to tak bolo, je nutné rešpektovať slobodu a rovnosť práv pre všetkých ľudí. Ale jestvuje aj iný konzervativizmus. Taký, ktorý sľubuje ľuďom návrat starých poriadkov. Je príťažlivý pre všetkých, ktorým sa nechce čeliť novému svetu, a hlavne pre tých, ktorí od toho starého sveta očakávajú návrat svojich privilégií. A hlavne: je nepoctivý. Lebo svet, za ktorým vzdychá, sa už pominul. Môže iba priniesť krátkodobý prospech tým, čo ho hlásajú. Nie ľudu krajiny, ktorú by si podmanil. To nie sú naši spojenci.
Ale potrebujeme aj klasický liberalizmus. Taký, ktorému ide o oslobodzovanie človeka. Poctivý je dovtedy, dokedy rešpektuje, že to má mať jasné pravidlá, platné pre všetkých. V podstate to, o čom hovoria aj poctiví konzervatívci. S nimi sa vzájomne potrebujeme a dopĺňame. Lenže jestvuje aj nepoctivý liberalizmus. Prináša ho politika, ktorá v mene machiavelistického hesla, že účel svätí prostriedky povyšuje ušľachtilo znejúce zámery nad všetko ostatné. Nimi zároveň často veľmi agresívne usiluje o skupinové privilégiá pre niektorých a je netolerantný voči tým, čo k privilegovaným skupinám nepatria. A je často až zúrivý voči jednej z ťažiskových liberálnych slobôd, voči slobode slova, ak v ňom zaznieva čosi iné, než to jeho. Takýto padlý a nepoctivý “liberalizmus” v konečnom dôsledku rozkladá spoločnosť a i štát.
Toto všetko tu máme. Musíme sa to naučiť rozlišovať. Vykolíkovať si veľmi presne to, čo je našou identitou a kde sú hodnoty, s ktorými by sme nemali kupčiť. A tak sa napokon rozhodovať, aby sme vedeli s kým bude dobre spolupracovať, aby sa, nie nám, ale nášmu ľudu darilo, a s kým to môže ísť len dole vodou. Osoby a obsadenie nie je ťažké si dosadiť.