Milá pani Anna, vážený pán premiér, dámy a páni,
som presvedčený, že Božie milosrdenstvo nepozná hraníc a okrem tých, čo ho vyložene nechcú, môžeme s ním i napriek našim nedokonalostiam a hriechom, počítať. Osobitne však tí, ktorí si prešli svoje martýrium a vydali ním svedectvo o tom, že zápas o spravodlivejší svet má zmysel. Takýmto mučeníkom sa stal aj náš brat Róbert. A to za cenu najvyššiu. Takéto veci sa dejú, lebo okrem Božieho milosrdenstva bohužiaľ na javisku nášho života jestvuje aj zlo. Ono diabolské pokušenie „toto všetko ti dám, ak sa mi budeš klaňať“(Mt 4,9) vedie mocných tohto sveta od nepamäti často k tomu, že aby druhým vnútili svoju vôľu, aby sa zmocnili všetkého, nezastavia sa pred zločinom. Nič z toho, čo človeka robí človekom, im nie je sväté. Ani ľudská česť, ani ľudská dôstojnosť, ani sloboda a ani samotný ľudský život pre nich nemá cenu. Toto miesto je miestom, kde o vzdore voči tejto satanskej logike moci vydal Róbert svedectvo.
A nebolo to márne. Jeho obeť zásadným spôsobom prispela k tomu, že sme sústredili svoje sily, aby sme tomu, čo sa na Slovensku v deväťdesiatych rokoch dialo, urobili koniec. Lebo aj vtedy si i medzi demokratmi každý hľadel predovšetkým to svoje. Róbertova smrť nami však zatriasla. Ako hlas nevinného na púšti nám neustále pripomínala, že tu ide o oveľa viac, než o naše osobné, či stranícke ambície. Pán Boh zaplať, podarilo sa.
Milý priatelia,
ale dnes tu máme inú drámu. Drámu, ktorá presahuje hranice Slovenska. Niekoľko stoviek kilometrov odtiaľto na východ denne umierajú synovia a dcéry, pretože zavadzajú cynickému svetu zla. Ba deje sa tam i čosi ešte obludnejšie. Z obsadených území deportujú deti ukrajinského ľudu, aby z nich urobili to, čo kedysi Čingiz Ajtmatov, po rusky píšuci Kazach, vo svojom prorockom románe označil termínom „mankurt“. Teda poslušný nástroj, zbavený svojej identity a pamäte, schopný zabiť i svoju matku. Toto je zlo dnešných dní, ktorým je infikovaná veľká zem Puškina, Solženicyna, ale i Gorbačova. Nie však iba ona. Lebo diabolské pokušenia nepoznajú hranice a šíria sa ako pandémia. I u nás, na Slovensku, zúri.
Mučenícke svedectvo Róberta Remiáša je zasa veľmi aktuálne. A je opäť výzvou všetkým nám. Nedopustime, aby naša vlasť tejto mocibažnej a nenávistnej chorobe podľahla! A je to tak, ako vtedy, pred štvrťstoročím: potrebujeme na to odvahu a schopnosť sa dohodnúť. Pán Boh je veľký a milosrdný, ale On to za nás neurobí. Na rozdiel od diktátorov tohto sveta, On rešpektuje našu slobodu. Toto miesto kde zahynul statočný syn nášho národa nám dnes odkazuje, že je to zasa na nás.