Existujú dva druhy politickej odvahy. Vedieť riskovať politickú prehru a vedieť riskovať i život. Niektorí dokážu jedno, niektorí to druhé, väčšina ani jedno a len málokto dokáže oboje. Ale len schopnosť prijať obe tieto riziká je skutočnou politickou odvahou. Michal Kováč sa zapísal do dejín ako muž, ktorý takúto politickú odvahu mal.
Úbohí sú rozliční politickí krikľúni, ktorí sa pretekajú vo vyhľadávaní čo najexpresívnejších výrazov, ktorými častujú predstaviteľov v podstate neškodnej demokratickej politickej moci. Vedia, že im v zásade nič nehrozí. Spor prezidenta Michala Kováča s vtedajším predsedom vlády mal celkom iný charakter. Zďaleka nešlo len o odlišné predstavy o usporiadaní verejných vecí. Úspešný premiér mal ambíciu stať sa nielen otcom novej republiky, ale aj jej neobmedzeným vládcom. A tu narazil na pozoruhodnú vlastnosť demokracie, v ktorej je moc rozdelená. Zrazu sa tu objavil prezident, ktorý nebol iba protokolárnym otváračom výstav. A strhol sa zápas. V tomto zápase mal podľa ústavy viac „kanónov“ predseda vlády. Ba čo viac, judikatúra ústavného súdu ukázala, že ani to mu často nestačilo. Vláda, väčšina v parlamente, to všetko v tomto spore malo premiérovi slúžiť predovšetkým k tomu, aby prezidenta zlomili.
Spomínam si na jedno neformálne stretnutie, ktoré sa uskutočnilo niekedy v roku 1995, v začiatkoch tretej Mečiarovej vlády. Známy „valec“ z novembrovej parlamentnej noci dlhých nožov si robil, čo sa mu zapáčilo. Len v tých najzávažnejších prípadoch narážal na postoj a kompetencie hlavy štátu. Tlak na prezidenta sa stupňoval. Na tomto stretnutí bolo viacero skúsených politických harcovníkov vtedajšej opozície a pán prezident. Atmosféra nebola optimistická. Skôr naopak. A vtedy ktosi povedal: „Pán prezident, ale oni vás môžu aj zabiť. Tisíce rokov sa to v politike robilo, a nikde nie je záruka, že sa to už nemôže stať ani dnes.“ Michal Kováč vtedy reagoval vážne, ale rozhodne. Bolo jasné, že je pripravený riskovať aj to.
Napokon k priamemu ohrozeniu života nedošlo. Protivník sa rozhodol zaútočiť na ešte citlivejšie miesto: na rodinu prezidenta. Michal Kováč uniesol aj tento úder. Neustúpil. Treba povedať, že v našej histórii nemáme veľa podobných príkladov odvahy vzdorovať silnejšiemu protivníkovi. Skôr sme sa naučili prijímať nátlak a poddať sa mu. Aj keď sme to niekedy eufemicky nazvali prijatím politickej reality, alebo normalizáciou. V podstate však šlo vždy o nedostatok odvahy. Tu sa Michal Kováč zaradil medzi tých neveľa osobností, ktoré v takejto situácii proste uniesli tlak i riziko.
Fyzické ohrozenie v demokratickej politike nebýva až tak bežné. Aspoň nie také, ktoré by sa zrodilo zvnútra. Súčasným slobodným svetom však hýbu iné vnútorné hrozby. Demokratickí politickí predstavitelia prestali byť skutočnými vodcami svojich národov, lebo v strachu, že prídu o hlasy voličov nadbiehajú vrtkavej verejnej mienke a podľa nej, nie podľa svojho presvedčenia, formulujú i svoje programy. Podľa nej i konajú. Ba ešte horšie. Mnohí sa v honbe za úspechom usilujú vzbudzovať strach medzi voličmi, strašia ich, aby potom oni mohli vystúpiť ako ich záchrancovia. V mene obavy, že nezískajú dosť hlasov, šliapu po všetkom, čo sa nazýva politickým presvedčením, a čo by malo byť základom politického vodcovstva. Je to zbabelosť, ktorá za volebnú výhru zapredáva skutočný prospech národa. Odvaha postaviť sa proti tomuto typu demokratickej politiky nie je bežná. Lebo je veľkou statočnosťou prijať i riziko volebnej porážky, ak je to kvôli niečomu, čomu veríme, že je správne a dobré. Osobnosti, ktoré toto dokážu, potrebuje nielen Slovensko, ale dnešný svet.
A Michal Kováč bol príkladom i takéhoto typu politickej odvahy. Po dramatickom zápase rokov 1993 až 1998, v historicky prvej priamej voľbe prezidenta v roku 1999, v čase, keď sa zápas o charakter demokracie na Slovensku preniesol z parlamentných volieb na prezidentské, dokázal odhadnúť, čo bolo pre našu vlasť v tej konkrétnej situácii skutočne užitočné, a napriek svojim nesporným zásluhám z obdobia predtým, umožnil vyhrať inému demokratickému kandidátovi, ktorý mal v tom čase väčšiu šancu. Vtedy naopak ustúpil. Nie však pod nátlakom zvonka, ale preto, lebo poslúchol hlas svojho presvedčenia, že Slovensko potrebuje demokratického prezidenta.
I keď nám je dnes mnohým ľúto, že si Pán svojho služobníka Michala povolal k sebe, a máme účasť na zármutku jeho blízkych, som presvedčený, že môžeme byť hrdí na to, že sme mali prezidenta, ktorý až do konca svojho pozemského života dokázal byť symbolom politickej odvahy a nezdolnosti. Je dobre, že v základoch konštrukcie novodobého Slovenska stál takýto pilier, ktorý odolával politickým víchrom svojej doby a zanechal nám odkaz hodný obdivu a nasledovania.
Česť jeho pamiatke!