Včera som v Českej televízii pozeral starý americký western o Jesse Jamesovi. Film končil tým, ako mladý, rodinný priateľ Robert Ford nečakane, zozadu Jesse Jamesa zastrelil. Lebo chcel získať odmenu, ktorá bola na hlavu pištoľníka vypísaná. Podobne zákerným sa mi vidí útok Igora Matoviča na Jaroslava Naďa. Darovanie systému protivzdušnej obrany S-300 Ukrajine bolo nepochybne smelým krokom slovenskej vlády a zodpovedalo chvíli, v ktorej sa to stalo. Len si spomeňme! Rusi vtedy vpadli do Ukrajiny. Nikto na to nebol pripravený. V prvých dňoch zahynuli stovky civilistov. Boli sme najbližšie a pomohli sme. Každý ľudský život, ktorý sa tým podarilo zachrániť, za to stál. Som hrdý na to, že Slovensko vo chvíli najhoršej dalo, čo mohlo.
Nikto vtedy netušil ako to dopadne. Ba mnohí sme v kútiku srdca v úzkosti očakávali, že vojensky to papierovo silnejší agresor prevalcuje. Preto nezištná a rýchla pomoc obeti agresie mala neoceniteľnú hodnotu. A myslím si, že vtedy naši západní spojenci slovenskému ministrovi obrany sľúbili, že nám pri obrane nášho vzdušného priestoru, ak by sme boli ohrození aj my, pomôžu. A naozaj, poskytli nám systém Patriot. A asi sa vtedy veľmi nehovorilo o tom, dokedy to bude. Neverím, že Jaroslav Naď v takej vážnej situácii vládu neinformoval pravdivo. Ale ani on, ani nikto nevedel, čo prinesie budúcnosť. Nikto nevedel, že sa Ukrajinci napokon stanú silnejšími, ako sa zdalo. A že aj západní spojenci si to časom, keď sa ukázalo, že Ukrajina nepadne, vyhodnotia tak, ako si to vyhodnotili a Patrioty si stiahnu domov. Podľa mňa to bol z ich strany trochu podraz, ale chápem, že bližšia je košeľa ako kabát. Treba sa z toho poučiť.
A to poučenie by však nemalo znamenať, že v prípade naliehavej potreby už nikomu nikdy nepomôžeme. To je vždy správne. Ale nesmieme sa nikdy naplno spoliehať iba na spojencov! Musíme byť vždy pripravení riešiť si vlastné problémy aj vlastnými silami. Ukrajinci by nám mali v tomto byť príkladom. Od sily ich vôle a od tvorivých schopností ich armády sa dnes učí umeniu brániť sa celý svet. Tomu sa učme!
A vnútropolitické poučenie hádam už ani nie je potrebné asi ani pripomínať. Volá sa Igor Matovič. Je radosť mať takého spojenca, čo vás po štyroch rokov, keď sa už nikto presne nepamätá, ako to bolo, podrazí vo veci, o ktorej ste rozhodovali spoločne a bolo na to treba nemalý kus odvahy! Ešte nie je čas, aby som dopovedal, čo by bolo treba z toho vyvodiť pre náš vnútropolitický front. Ale ak chceme, aby sa Slovensko nerozpadlo v sebeckom chaose, tak to raz bude potrebné urobiť. Čím skôr, tým lepšie.