Už som tu raz spomínal môj prekvapivý zážitok zo strednej školy, ktorú som v roku 1969 pol roka navštevoval v americkom mestečku Bethlehem (potom ma štartujúca normalizácia postavila pred dilemu, či zostať, alebo sa vrátiť a ja som sa rozhodol vrátiť). Moji spolužiaci u nás i v USA boli rovesníci, v mnohom veľmi podobní, ale jeden rozdiel bol do očí bijúci. Medzi tými americkými boli najväčšími frajermi tí, čo najviac vedeli. Nezakrývali, že za tým bola tvrdá práca. Proste “makali” a výsledok bol zrejmý. U nás to ale bolo inak. Bolo skoro hanbou sa priznať, že sme sa museli aj učiť. A najväčší boss bol ten, kto dokázal oblafnúť učiteľku.
Preto sa nedivme, ak je niekto, kto inak koná v Bruseli, inak v Turecku a inak v Amerike, u nás pred voličmi najväčší macher. Čo naozaj chce, to nepovie nikdy, a ešte to považuje za svoje majstrovské chytráctvo. O kniežati Svätoplukovi sa u nás rozprávajú rozličné legendy. Jediné dobové a teda autentické informácie máme o tomto čudesnom panovníkovi zo starých letopisov. Pritom najviac ich je z tzv. fuldských análov. A tie píšu o tomto kniežati Moravanov ako v roku 894 „…Svätopluk, knieža Moravanov a nádoba všetkej vierolomnosti, keď všetky krajiny s ním susediace úkladmi a ľsťou rozvrátil a bažiac po ľudskej krvi obkľúčil, napokon napomínajúc svojich, aby sa nestali milovníkmi mieru, ale radšej nepriateľmi susedov, nešťastne dožil svoj posledný deň.“ Toto je tradícia, na ktorú nadväzuje ono dnešné geopolitické vyvažovanie. Nečudo, že práve Svätoplukovi pred časom nechal ten náš dnešný majster politickej prefíkanosti postaviť monumentálnu sochu. Zrejme sa v ňom vidí. Je pravda, že zo všetkých kniežat Veľkej Moravy, Svätopluk bol najmocnejší. Ale pravdou (a varovaním) je však aj to, že jeho ríša stratila spojencov a napokon neobstála. Je to hodne dávne, ale veľmi vážne poučenie našich vlastných dejín. Máme v nich aj oveľa lepšie a čestnejšie tradície.