Kresťanskí demokrati po sneme

hlinaSobotňajšiemu snemu KDH dominoval súboj o funkciu predsedu hnutia. Všetky ostatné témy šli nabok a delegáti, hostia, ale azda všetci kresťanskí demokrati so zatajeným dychom, a poniektorí z nás azda i so športovým potešením, sledovali zápolenie, ktoré vyústilo do výrazného víťazstva Alojza Hlinu. Bol to triumf bojovnosti a vôle. Za dva mesiace obišiel asi štyridsať okresných snemov a rozličných verejných diskusií, všade podal energický výkon, až to napokon pred dvoma týždňami zopakoval na celorepublikovej Rade KDH a v sobotu znovu na sneme. Ostatní kandidáti mu jednoducho energeticky nestačili.

Je dobre, že sa rozhodlo takto, demokraticky, a že to rozhodnutie je výsledkom širokej rozpravy, ktorá prebehla v celom jedenásť tisícčlennom politickom hnutí, počnúc klubmi, cez okresné snemy až napokon vyvrcholila na sneme. Toto rozhodnutie ukázalo, že prostredie kresťanskej demokracie je, už aj vzhľadom na svoju početnosť, a z nej vyplývajúcu prirodzenú rôznorodosť názorov, zložitým, ale stále ešte zdravým, a akcieschopným politickým organizmom.

Je dôležité, aby dynamizmus, ktorý v kresťanských demokratoch prebudili prehraté parlamentné voľby a súťaž o nového predsedu, pokračoval a mal „ťah na bránku“. Nové vedenie KDH by preto malo od prvého týždňa dávať jasne najavo, že kresťanskí demokrati sú zasa tu, a že majú ambíciu byť rozhodujúcou silou pre ozdravenie pomerov na Slovensku. Mimoparlamentná pozícia je v tejto situácii výhodou, lebo sa môžeme rozísť s politikou vyvažovania a kompromisov, do ktorej nás často vohnali ohľady na naše parlamentné spojenectvá, či rivality. Teraz sa môžeme sústrediť na náš program, na to, čo my považujeme za zásadné a rozhodujúce.

Alojz Hlina na sneme zdôraznil tri priority svojho politického videnia. Kresťanskí demokrati by mali brániť ľudí, ktorým sa deje krivda, hovoril predovšetkým o spotrebiteľoch, ďalej by sme mali preniknúť do vidieckeho prostredia, a napokon zdôraznil potrebu popasovať sa s rómskou otázkou. Takéto zameranie politiky KDH bude nepochybne prínosom a držím v tom novému predsedovi palce. A nielen to. Myslím si, že by bolo užitočné nielen hasiť tieto tri problémové sféry slovenského verejného života, ale predovšetkým by sme mali prichádzať s návrhmi na systémové zmeny. Doba frustrácie a dezorientácie slovenského voliča neskončí, ak mu budeme iba ošetrovať jeho rany, ani ak sa ho čo ako vehementne zastaneme, ani ak budeme hnať vinníkov pred tribunál verejnej mienky (viac ako mimoparlamentná strana nemôžme). Novú dôveru a orientáciu v politickom prostredí môžu priniesť len zmeny sociálno-ekonomického systému, ústavného usporiadania a zahraničnej politiky.

Preto by bolo dobre, keby nové vedenie KDH od začiatku začalo zdôrazňovať niektoré zásadné návrhy na nové usporiadanie verejného života, ktoré presadíme, keď sa vrátime do parlamentnej a vládnej politiky. Na začiatku by to mali byť návrhy, ktoré budú symbolom nielen budúcich zmien v štáte, ale i odhodlanosti zmeniť našu vlastnú politiku.

Po prvé by takýmto symbolom mal byť dlhodobý zámer sústrediť sa na hlboký význam a potrebu práce. Každý, kto chce, by mal mať možnosť pracovať. Ako napokon hlása i súčasný pápež. Vtedy, keď to tak bude, budeme môcť nastoliť i druhú stránku tejto vízie, a to požiadavku Apoštola národov: „Kto nepracuje, ten nech ani neje!“

Po druhé by bolo dobre, keby sme zdvihli zástavu za zápas o zmenu volebného systému. Kým sa nezavedie priama voľba parlamentných poslancov, bude na Slovensku pokračovať partokracia, v ktorej sú politické strany prostredníkmi medzi voličmi a ich volenými zástupcami. Bude pokračovať tendencia, keď sa politické strany stávajú firmami, v ktorých bude stále menej členov, pretože masové strany sa im zdajú ťažkopádne. Táto partokracia je jedným z významných ohrození demokracie.

A napokon, po tretie, už od svojho nástupu by nové vedenie malo dať jasne najavo, že vo svojej zahraničnej, a hlavne európskej politike bude otvorene a odvážne sledovať skutočné záujmy Slovenska. Sme súčasťou Európskej únie, sme súčasťou Západu, sme spoľahlivými spojencami, a budeme to vysvetľovať aj našim členom a voličom, ktorí sú často dezorientovaní prebiehajúcou informačnou vojnou. Ale nie sme služobníkmi bruselských úradníkov, vieme, že i naši západní spojenci majú svoje vlastné záujmy a i oni robia chyby, pred ktorými nebudeme zatvárať oči. I keď sme malý národ, naša európska a zahraničná politika môže byť smelá a sledovať predovšetkým naše národné záujmy.

Aby nové vedenie uspelo, nebude stačiť iba aktivita predsedu a zopár jeho spolupracovníkov. Tu musia kresťanskí demokrati zabrať spolu. To sa ale zrejme nezaobíde bez reorganizácie strany. Treba to urobiť rýchlo, dobre a demokraticky. Podstatou tejto reorganizácie by na jednej strane malo byť široké povzbudenie pre diskusiu pri tvorbe politiky, a pre rozhodovanie o jej základných otázkach, a na to je pre tieto činnosti potrebná decentralizácia a rozširovanie našej základne, a na druhej strane zvýšenie politickej disciplíny pri vykonávaní takto demokraticky prijatej politiky, a na to bude potrebná istá koncentrácia právomocí u tých, ktorí za politiku hnutia nesú zodpovednosť. Nemôže byť vedenie strany proti vláde, a na miestnej alebo regionálnej úrovni s ňou spolupracovať. To by bolo mätúce.

Na záver ešte niekoľko slov k tým, čo na sneme prehrali. Taká je demokracia! Niekto vyhrá, niekto vždy neuspeje. Niekto získa väčšinu, iný sa ocitne v menšine. Je dobre sa s tým vedieť vyrovnať. Mal by si byť toho vedomý aj ten, kto vyhrá a mal by sa voči svojim včerajším súperom usilovať byť veľkorysý. A ten, kto prehral by mal možno popremýšľať, v čom bol súper lepší. Rešpektovať výsledok a byť si stále vedomý, že úspech kresťanskej demokracie je viac, ako osobný úspech toho, či onoho jej predstaviteľa. Možno, že zajtra bude pre ňu potrebné práve to, čo včera neuspelo.

Hneď po sneme sa samozrejme vyrojili rozličné komentáre a bonmoty spochybňujúce zvoleného predsedu. Nevšímajme si ich! Trochu mi to pripomenulo knižku Josefa Opatrného o Vojne Severu proti Juhu. Vojská Únie spočiatku prehrávali, lebo ich velitelia boli príliš defenzívni. Iba jeden z čiastkových veliteľov, akýsi Grant sa pustil neohrozene na juh. Prezidentovi sa to páčilo, a tak začal uvažovať o zmene hlavného veliteľa. Keď to spozorovali ostatní velitelia, začali frflať, že Grant je taký a onaký. Vtedy údajne Lincoln len stručne poznamenal: „Je nepostrádateľný. Aspoň bojuje.“ A vyhral s ním vojnu.

Snem KDH zvolil bojovného predsedu. Pre zápas, ktorým súčasná politika je, to je dobrá kvalifikácia. Želám jemu, i nám, všetkým kresťanským demokratom, aby sa nám spoločne darilo!