“Blažený, komu sa odpustila neprávosť
a je oslobodený od hriechu.
Blažený človek, ktorému Pán vinu nepripočíta
a v ktorého mysli niet podvodu.” (Ž 32,1-2)
Tento, hádam tritisíc rokov starý žalm sa dnes čítal, alebo spieval v katolíckych kostoloch, aby zaznel ako pekná báseň, potešil na sekundu naše estetické cítenie, ale aby potom uplynul do nenávratna. Lebo my neprávosti, ktoré vidíme u druhých vidíme radšej potrestané. A nemáme veľmi problém s tým, ak občas aj celkom vedome svojich blížnych uvedieme do omylu. A hoci ani nemusíme priamo klamať, je to podvod. Biblický básnik (Dávid) však píše, že k šťastiu (blaženosti) vedie cesta opačným smerom. O tisíc rokov neskôr Ježiš z Nazareta na takých ľuďoch, teda na hriešnikoch, ktorí túžili po odpustení svojich neprávostí, uvedomovali si ich, ale v mysliach ktorých i napriek ich hriechom nebolo miesto pre pokrytectvo, založil svoju cirkev. Avšak pyšných mužov a ženy jeho doby to neskutočne rozzúrilo. ´To akej zberbe dáva tento nebezpečný muž prednosť pred nami, čo sme mravným výkvetom vyvoleného národa?´, pohoršovali sa. A vieme, čo napokon s Ježišom urobili. Nebuďme, ako oni!