Putinovo “berieme si len to, čo nám patrí” nie je žiadnym zdôvodnením dobyvačnej vojny proti Ukrajine. Sú to cynické slová, ktoré tak trochu výsmešne pripomínajú, že za každým svetovým poriadkom stojí sila. Ak sme sa azda naivne domnievali, že usporiadanie sveta, ktoré sa utvorilo po Druhej svetovej vojne je už iné, ako to bývalo po celé ľudské dejiny, že je založené na medzinárodnom práve a na ušľachtilých princípoch, ako je zákaz použitia sily, nedotknuteľnosť hraníc, či rešpektovanie suverenity i slabých štátov, tak nám teraz Rusi dávajú lekciu z toho, že bez reálnej sily, ktorá je ochotná toto (a akékoľvek) usporiadanie brániť, sú to len ušľachtilé, ale naivné ideály. Neochránia nikoho. I ony kedysi vyrástli na zdrvujúcej sile, ktorá povalila nacistickú Tretiu ríšu. A to nie v súdnom konaní, či v intelektuálnej diskusii na konferenciách po vojne, ale na bojiskách svetovej vojny. Nezakrývajme si oči! Ruskí “silovici” robili vždy politiku, ktorá bola založená na argumentoch, vyplývajúcich z počtu divízií. Nesmieme podľahnúť tomu, že pre rozvoj ľudstva je to všetko. To by sme sa vrátili do lona darwinovského zápasu o prežitie. Ľudský duch sa vyvíja inak a má oveľa ušľachtilejšie ciele. Ale sú chvíle, keď práve v mene týchto cieľov treba ukázať, že i tí, čo sa o ne usilujú, dokážu mať aj silu. Rusko v rukách “silovikov” sa nedá poraziť izoláciou od kultúrneho sveta, ba ani ekonomickým vyčerpaním. Oni svoj ľud držia nakrátko, a vždy ho donútia, aby to vydržal. A čas hrá pre nich, lebo v tom sú odolnejší. Takéto Rusko sa dá poraziť len silou. Čím skôr si to ostatný svet uvedomí, tým lepšie pre Ukrajinu, pre ostatný svet, ale napokon aj pre budúcnosť samotného Ruska. Nenechávajme to len na Ukrajincov! Putin zaútočil na samotné základy svetového poriadku.