Nie som odborníkom na francúzske dejiny, ale z románov, životopisov a i zapísaných výpovedí osobností kultúrneho a spoločenského života v Paríži 18.storočia vyplýva, že tie veľké idey, ktoré prevrátili Francúzsko, a vlastne potom celý svet, nedozrievali v prostredí oficiálnej politiky starého režimu, ale skôr v salónoch, kde sa viedli debaty o kultúre a o politike. Organizovali ich vtedy väčšinou ženy. Zdá sa mi, že by nás to mohlo trochu inšpirovať. Veľkorysosť, nové kultúrne horizonty, schopnosť načúvať i ľudí z iných prostredí, to sa nerodí v prostredí štandardnej politiky, ktorú ovládajú politické strany. Každej z nich ide o jej vlastné miesto na slnku, preto príliš medzi sebou nediskutujú, a už vôbec nehľadajú spoločné dobro. Je to tvrdý boj o život. Aby sme sa ale dostali ďalej, a aby sme začreli aj trochu hlbšie, ako to politickým stranám navrhujú ich stratégovia a reklamní agenti, akési dobe primerané “nadstranícke salóny” by sa nám i dnes zišli. Spomínam si na takéto zaujímavé fóra, ktoré sa začali formovať v 90.rokoch minulého storočia aj na Slovensku. Môj priateľ Marián Červený, vtedy farár v Brestovanoch, bol hrdý, že u neho sa schádzali ľudia z širokého politického spektra a i z kultúry. Takýchto “salónov diskusií o spoločnosti” bolo vtedy viac. A bolo to obohacujúce pre všetkých. I vďaka nim zaznamenalo Slovensko na prelome tisícročí zásadný civilizačný posun. Lenže takéto neformálne “fabriky politickej a kultúrnej diskusie” sa potom začali vytrácať. Udusil ich boj o moc, korupcia a nezáujem o ostatných. Princíp straníckeho prospechu prevalcoval všetko. Ak niečo na svoje ozdravenie Slovensko naozaj potrebuje, je to návrat k dialógu, ktorý prekračuje hranice straníckych prostredí. Obnovenie akýchsi novodobých politických salónov by mohlo byť jedným z nástrojov takéhoto ozdravenia.