Prehra v demokratických voľbách nie je nikdy ako porážka v bitke pri Moháči. V nej, ako si azda mnohí pamätáme z dejepisu, skončila samostatná existencia stáročia trvajúcej ríše. To bola skutočná katastrofa. Bitky v demokratickom režime nemajú tento osudový charakter. Naopak. Môžu, ak sa dokážeme smelo postaviť aj k porážke, generovať sily, ozdravujúce spoločnosť. Asi naozaj nemá význam prplať sa v tom, čo kto povedal v kampani. A tiež by sme si mali poctivo uznať, že aj keď niečomu veríme, nikto z nás nemá patent na pravdu. Môžeme ju poctivo hľadať, ale i pritom sa môžeme mýliť. Preto je teraz na čase sa zamyslieť hlavne nad tým, v čom sme sa dostali do omylu. A byť poctiví aj v tom, že sme niekedy celkom poctiví neboli. V prvom rade by sme nemali zavierať oči pred tým, že tej druhej strane sa opakovane darí osloviť viac voličov. A nie je to preto, lebo robí lepšiu kampaň. Je to „holt“ preto, lebo lepšie rozumie tomu, po čom viac voličov túži. Ak si to nepripustíme, a nebudeme sa usilovať popasovať sa s tým, tak budeme ťahať za kratší koniec. Prehraté voľby sú v demokracii príležitosťou pre návrat k poctivému hľadaniu pravdy predovšetkým o sebe. A k skutočnému hľadaniu toho, čo náš ľud cíti ako pravdivé a prirodzené. Pretože o korupcii našich politických súperov môžeme hovoriť do aleluja, ale v politike je najvyšším arbitrom ľud. Takže nerezignujme, nenariekajme, ale postavme sa k tomu, čo sa stalo, chlapsky!