KDH má dnes veľkú príležitosť. Budem to hoc aj do omrzenia pripomínať, lebo by mi bolo veľmi ľúto, keby ju nevyužilo. Nie preto, lebo som s týmto hnutím spojil veľkú časť svojho verejného života, ale preto, lebo mi záleží na tom, aby Slovensko, moja domovina a vlasť i mojich detí, zostala slobodnou krajinou, schopnou spravovať si svoje veci sama. zo svojej vôle, vo svoj prospech a demokraticky. A nech už KDH urobilo v minulosti akékoľvek chyby, poznám ho príliš dobre, aby som mohol dôverovať, že tento zásadný politický zámer, s ktorým sa kedysi narodilo, nezradí. Ibaže je už druhé volebné obdobie mimo parlamentu, mnohí ušli za tými, čo dávajú, iní zanevreli pre nejakú osobnú skúsenosť, či domnelú alebo aj ozajstnú krivdu, či chybu. A do turbulentných ruvačiek súčasnej politiky nezasahuje už veľmi ani slovom. To je škoda. Napriek tomu, rozklad slovenskej politiky, ktorý nám prebieha priamo pred očami, sa stáva pre túto poslednú z žijúcich strán, čo vznikli v Novembrovej revolúcii, čoraz naliehavejšou výzvou, aby sa prebudila a vstúpila znovu do ringu. Slovensko bude po budúcich voľbách potrebovať stabilitu, skúsenosť, a odvahu. A presne to boli politické cnosti, ktoré bývali pre KDH charakteristické. Nečakajme však, priatelia, že príde niekto zvonka, uzná, že my sme tí praví, a pozve nás do hry. Tam sa musíme prebojovať svojou vlastnou aktivitou! Nespoliehajme sa na zotrvačnosť našej, stále ešte významnej voličskej základne. Práve naopak, ona od KDH čaká, že svoj potenciál rozvinie. Som presvedčený, že sa to dá, ale prvé, čo je k tomu potrebné je, že to musíme chcieť. A potom už budú platiť slová nášho kedysi veľmi úspešného bojovníka a kamaráta: Kde je vôľa, tam je cesta.