Arcibiskup Giorgio Lingua, apoštolský nuncius v Iraku a Jordánsku, povedal na stretnutí svojich kolegov z krajín Blízkeho východu minulý týždeň, že vojenskými prostriedkami možno zastaviť agresiu, ale nie idey. A práve idey, či ideológie, podľa jeho názoru, vytvárajú podmienky pre dobyvačné násilie. Arcibiskup mal na mysli predovšetkým situáciu, ktorá je v jeho ťažko skúšanom regióne. Myslím si však, že to, čo zaznelo, platí všeobecne. Keby sme dokázali včas demaskovať podstatu agresívnych ideológií, tak by sme mohli často zabrániť tomu, aby sa pre násilie vytvorili podmienky. Vyžaduje to schopnosť rozpoznávať nebezpečné idey dostatočne vopred (arcibiskup to pomenoval slovíčkom vzdelanie), ale je k tomu potrebná aj odvaha prijať zodpovedajúce opatrenia. Ak to múdri štátnici učinia včas a dostatočne, možno nebezpečenstvo násilného vývoja niekedy celkom odvrátiť. Agresor si skrátka netrúfne. A práve v takom štádiu je dnes naša vlasť, Slovensko. A nie samo, je v ňom i širšie spoločenstvo slobodných štátov, ktorého sme súčasťou.
Ale práve v takomto štádiu je to ťažké, a to z dvoch dôvodov. V prvom rade preto, lebo agresívna ideológia je cieľavedomou propagandou. Jej zámerom je rozdeliť a mentálne oslabiť protivníka. V slobodnom režime takúto propagandu štát nerobí. Každý si môže povedať i verejne, čo chce. Ľudia v skutočne demokratickom štáte sa tak stávajú ľahkou korisťou premyslenej ideologickej agresie. Koľko Francúzov, či Angličanov si v roku 1938 myslelo, že je spravodlivé, aby hitlerovské Nemecko chránilo svojich rodákov, žijúcich v dovtedy suverénnych štátoch, akými boli Rakúsko a Československo? Keby demokratické európske štáty dokázali smelo čeliť agresívnej nacistickej ideológii už od samého počiatku, mohli svojim národom, i svetu ušetriť obrovské utrpenie a straty. A nepripomína nám to tak trochu súčasnú diskusiu v súvislosti s ruským záberom Krymu?
Druhým dôvodom, pre ktoré sa javí demokratické prostredie voči agresívnej propagande takmer bezbranné, je práve to, čo je podstatou jeho usporiadania. Zvrchovanosť ľudu vyjadrená vo voľbách. Opatrenia, ktoré by mohli odstrašiť agresora, aby krok po kroku získaval územia či duše, nepatria do kategórie volebne príťažlivých. V slobodnom prostredí majú ľudia oveľa radšej dohodu, než použitie sily. S tým ideológovia agresorov cieľavedome počítajú. Ibaže sila je jediné, čo agresor rešpektuje.
Idey, čo obhajujú používanie násilia, šíria v dnešnom svete predovšetkým radikálni islamisti a Putinov režim súčasného Ruska. Nás na Slovensku zatiaľ zasahuje v plnom rozsahu ofenzíva propagandy, ktorá vychádza z Moskvy.
Hlavným zámerom ideologického útoku súčasnej ruskej propagandy je legitimizovať geopolitické túžby kremeľských vládcov. Vo svojej argumentácii sa v podstate vracajú k takzvanej Brežnevovej doktríne, pravda už novom ideologickom odeve. Táto doktrína mala politicky odôvodniť inváziu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v lete roku 1968. Podľa nej vtedajšie socialistické štáty, rozumej krajiny v sovietskej sfére vplyvu, nemali právo na suverénne rozhodnutie o vlastnom vývoji. Čo iné šíria Putinovi propagandisti vo vzťahu voči Ukrajine, ale i ďalším postsovietskym štátom?
Mnohí ľudia u nás, ale i v iných západných krajinách, si myslia, že Rusko má na takúto doktrínu právo. Myslia si to hlavne preto, lebo sa nazdávajú, že sa nás jeho agresívne záujmy priamo netýkajú. Ruská propaganda žne pozoruhodné úspechy. Ideologická vojna stiera rozdiely medzi agresorom a obeťou, nahradzuje normy medzinárodného práva údajne legitímnymi geopolitickými záujmami, obranné opatrenia demokratických veľmocí dáva do jednej roviny s násilnými akciami agresorov a v malých národoch rozširuje myšlienku, že „všetci veľkí sú vlastne rovnakí“. Usiluje sa rozdeliť, rozvrátiť, oslabiť a pripraviť na čas, keď sa možno obnovená Brežnevova doktrína rozšíri azda i tam, kde sa v minulosti už využívala.
Slovensko preto nie je mimo ohrozenia. Myslím si, že je najvyšší čas, aby začalo sústreďovať sily. I keď sme menší, ako bolo Československo v roku 1968, na to, aby sme sa nestali znovu obeťou ruských záujmov, máme stále lepšie predpoklady, ako mali lídri Pražskej jari. Pravda iba vtedy, ak sa nenecháme ruskou propagandou vnútorne rozložiť.
Je potrebné posilňovať naše postavenie v jedine účinnom systéme kolektívnej bezpečnosti, ktorého sme členom, teda v Severoatlantickej aliancii. Ako členský štát Európskej únie by sme sa mali podieľať na tvorbe spoločnej obrannej i zahraničnopolitickej stratégie oveľa aktívnejšie ako doteraz. Našim spojencom musí byť jasné, že sme a chceme zostať s nimi na jednej lodi. Ďalej je nevyhnutné modernizovať naše vlastné ozbrojené sily. Venovať im zvýšenú pozornosť, dostatočné prostriedky a pripraviť ich hlavne na boj v nových podmienkach. Proti teroristom a kadejakým napochytro vyzbrojeným banditom v službe agresívnej mocnosti. Taká je vojna v súčasnosti.
Ale predovšetkým je nevyhnutné cieľavedome čeliť agresívnej propagande. Demaskovať idey, ktoré vytvárajú podmienky pre použitie násilia. A jasne sa vždy postaviť na stranu jeho obetí.