Ak sa nenaučíme rozlišovať medzi tým, čo by malo byť verejne známe a čo by malo zostať dôverným, tak sa nám nebude žiť lepšie. Rokovanie vlády napríklad by malo byť dôverným. Nie preto, aby sa ľudia nedozvedeli, o čom ministri diskutujú, ale preto, aby ministri mohli diskutovať slobodne. Verejné by sa mali stať závery ich diskusií. Príkladom, kde je zas naopak transparentnosť žiadúca, je napríklad informácia kto má právo na to, aby ho prednostne očkovali. To verejnosť fakt mohla vedieť. Toto vyhlásiť za predmet utajenia nemožno z žiadnych mravne prijateľných dôvodov. A úplne najhoršie je, ak niekto zhromažďuje, a potom zverejňuje dôverné informácie na to, aby nimi selektívne na niekoho vytváral tlak. To robili eštébáci. Je to priama cesta do neslobody.