Cyklus svojich didaktických úvah o obnove KDH chcem ešte zakončiť sľúbeným zamyslením sa nad politickým vodcovstvom. V politike to však platí všeobecne: štrukturálne otázky sú dôležité, ešte dôležitejší je program, ale i keď sú čo ako dobré, všetko napokon záleží od ľudí.
Živý politický program, ktorý vnímajú voliči, vyplýva totiž z každodenných postojov, rozhodnutí a činov politického lídra. Bude tým silnejší, čím jasnejšie bude z neho cítiť, kam svoj ľud vedie. Lebo politický líder sa stáva skutočným vodcom len, ak jeho národ alebo politické spoločenstvo dokáže veriť, že ho povedie z miesta, na ktorom sa nachádza v súčasnosti, niekde, kde nie je, ale túži byť. Politický líder musí byť vizionár.
Ale to nestačí. Je nevyhnutné, aby politickému vodcovi ľudia verili. To neznamená, že splní všetky ich individuálne a skupinové očakávania. To sa nedá, a ľudia to napokon aj vedia. Môžu sa v mnohých takýchto svojich očakávaniach aj sklamať, ale dôveru v lídra nestratiť. Čo však demokratický politický vodca urobiť nesmie, je siahnuť ľuďom na ich dôstojnosť. Prehliadanie, nevšímanie si ich, alebo dokonca posmievanie sa ľuďom, ho diskvalifikujú. Toto ani jednoduchí ľudia svojmu vodcovi neodpustia. Zostane mu iba servilné stádo ľudí, čo svoju česť predajú za svoje malé záujmy. Ale veriť mu už nebudú ani oni.
Veľmi želám Kresťanskodemokratickému hnutiu dobrého politického vodcu. Nie preto, aby sa pár kádehákov dostalo do parlamentu, alebo dokonca do vlády. Prajem si to preto, lebo zdravé, obnovené a životaschopné KDH, by sa mohlo stať kľúčovou súčasťou novej občianskej alternatívy, ktorá do súčasného chaosu dokáže vniesť pokoj, jasnú politickú líniu, a napokon i zmierenie. Už to tu dosť potrebujeme.