Keď som si včera vypočul správu, ako ide dominantná vládna strana zachraňovať poslanecký klub svojho odumierajúceho partnera, spomenul som si na žetóny predsedu nášho dávneho koaličného spojenca. A pripomenulo mi to, ako ma to vtedy pobúrilo. Lebo žetóny sú nástroje v rukách ich majiteľa. Koľko ich má, taký má výtlak. Toto výsmešné označenie poslancov mi už vtedy bolo odporné. A viem, že ani v jeho strane nebolo pravdivé. I keď sme boli ideologicky i historicky na rôznych pozíciách, viacerých som si vážil (a dodnes si vážim), pretože som vedel, že k slepej poslušnosti strane sa už nikdy nebudú chcieť vrátiť. Mali s tým tragickú skúsenosť.
O to viac sa dnes čudujem poslancovi v úctyhodnom veku, že sa podujal na operáciu, ktorá z neho urobila Žetón. Skôr by som od takého človeka očakával, že bude chcieť odísť do dôchodku ako svojprávna osobnosť. S menom, ktoré si bude hodno zapamätať. Strana s ním však má iné plány. Zástancovia žetónovej politiky to označili za čisto pragmatický krok, v ktorom podľa nich v podstate o nič nejde. Lenže to sa chlapci veľmi mýlia. Ide. A o veľa.
Ide o podstatu našej demokracie. V nej by (i podľa ústavy) mali byť poslanci zástupcovia ľudu, nie strany. Ako si takto majú ľudia vážiť našu demokraciu, keď vidia, že ju reprezentujú osoby bez vlastnej vôle? Žetóny? Ako by asi vysvetľoval takýto Žetón svojim voličom, aký program bude teraz presadzovať v klube strany, za ktorú nekandidoval? Navyše, keď všetci zúčastnení zdôrazňujú, že to vlastne ani nechce. Toto je vzor pre správanie sa občanov?
Politika nám zdegenerovala do nedôstojného divadla. Nie však preto, lebo Fico, či pred ním Matovič, alebo ktorýkoľvek zo straníckych pohlavárov, sú takí, či onakí. Má to hlbšie korene. Je to, priatelia, dôsledok nášho volebného systému. Dôsledok systémového postavenia mocných strán, ktoré nevedia odolať pokušeniu, aby ich poslanci boli iba žetónmi. Nečudo, že sa do tohto nedôstojného postavenia skutočným osobnostiam ani nechce. A nedivme sa, že ľudia nimi, a i celou politikou pohŕdajú. Čo sa s tým dá robiť? No nemyslime si, že nám v tom pomôžu voľby! Že keby bol pri moci niekto súcejší. Je potrebná hlbšia zmena. Ústavná. Ak by sme si volili poslancov priamo, tak, ako to robia v kolíske modernej demokracie, museli by sa zástupcovia ľudu zodpovedať adresne svojim voličom. Nie straníckym sekretariátom. Nemohli by sa len viezť na nejakej straníckej kandidátke, ktorá by ich zaväzovala k večitej poslušnosti. Som hlboko presvedčený, že systémovou cestou k tomu, aby sa do verejného života dostávali samostatne mysliace a konajúce osobnosti je väčšinový volebný systém. Nie z pragmatických dôvodov, komu by to prospelo dnes, ale preto, aby sme sa konečne začali zaujímať o kvalitu nášho verejného života. Pre budúcnosť.