Brať ľuďom nádej je diabolské. I v politike.

Iste poznáte ten geniálny bonmot Zdeňka Svěráka o štruktúre cimrmanovskej drámy. Tvorí ju vraj neustále striedanie sa dvoch prvkov. Prvku očakávania a prvku sklamania. Niekedy sa nám môže zdať, že presne tak vyzerá i demokratická politika. Chvíľu sa nadchneme, investujeme svoju dôveru, dáme hlas, ale potom to zrazu vypáli inak, ako sme očakávali. A tak zasa hľadáme, zasa očakávame, až prídu voľby a je tak opäť. Šľak nás z toho môže trafiť! A hneď sú tu naporúdzi nihilisti, ktorí budú šíriť, že nemá význam veriť nikomu a ničomu, lebo všetci sú rovnakí. Radia vlastne odstrániť ten prvok očakávania, aby sme potom neboli sklamaní. V Danteho Božskej komédii je ale práve tento prístup sformulovaný ako heslo nad vchodom do pekla. “Zanechaj všetku nádej, kto sem vchádzaš!” Jeden z najväčších európskych básnikov presne vystihol tú hrôzu, do ktorej sa človek dostane, keď stratí schopnosť očakávať, že ešte môže byť lepšie. Moja politická skúsenosť je, že všetko to pekné, o čo sme sa kedy vo verejnom živote usilovali, napokon nikdy nedopadlo celkom tak, ako sme chceli pôvodne. I našou vinou, ale i preto, lebo iní to chceli inak. Ale napriek tomu sme pokročili. V tom našom prípade do civilizovanejšieho sveta. Nie je dokonalý, možno sme mali iné očakávania, ale ten, z ktorého sme vyšli, bol bezohľadnejší a nedôstojnejší. Má význam mať nádej, Investovať do nej svoju prácu a vieru, že to má zmysel. Podľa mňa vždy. Iba tak môžeme žiť v radostnom svete. Možno preto mám politiku stále rád, i keď je, aká je. Brať ľuďom nádej je diabolské. Bez nádeje, si i z tohto nášho báječného sveta dokážeme spraviť peklo.