Viesť diskusiu v súčasnej slovenskej spoločnosti je náročné, ba veľmi často to dnes vyzerá ako úplne nemožné. Namiesto toho, aby sme v spoločenskej rozprave hľadali pravdu o tom, či onom, prvé, čo nás zaujíma je: kto to, či ono povedal? A aké záujmy ho motivovali k tomu? Ak sú odlišné od tých, na strane ktorých sa nachádzam ja, tak predsa nemôžem ani pripustiť, že by ten, kto je záujmovo inde, mohol povedať čosi, čo by nás možno oboch mohlo posunúť bližšie k pravde o čomkoľvek. A vôbec, s tými, ktorí majú iné predstavy o veciach, čo považujeme za základné, už z princípu hovoriť nechceme. Veď si predsa nemôžeme rozumieť! Ale to potom znamená, že tak dôležitá diskusia, ako je kritická diskusia o základoch, vlastne u nás nie je možná. A keď sa nám potom krajina rozpadá, každú chvíľku niečo prestáva fungovať, tak namiesto toho, aby sme prekonali tú zdanlivo systémovú nevraživosť a hľadali spoločné riešenie pre budúcnosť, ktorá bude, či chceme, alebo nechceme, spoločná, tak hľadáme radšej toho, kto je za to všetko zodpovedný. Máme pocit, že keď nájdeme generálneho vinníka, tak sme už vyriešili problém.
Trochu som si tu pomohol filozofom rakúskeho pôvodu Karlom Popperom, ktorý ma inšpiroval svojou triádou nebezpečných predsudkov, čo znemožňujú dialóg medzi ľuďmi. Pamätám si, ako mi, keď som bol malý a nejaký dospelý ma k niečomu nútil, a ja som začal namietať, lebo som si myslel, že mám k tomu dobrý dôvod, ten dospelák povedal ako posledný argument, ktorý ma mal dotlačiť, aby som poslúchol, príkaz: „Nefilozofuj, a urob to!“ Lenže priatelia, dnes po rokoch už viem, že láska k múdrosti, teda filozofia, je práve o tom, ako a prečo máme konať tak, ako konať treba. Teda dobrá filozofia. Dosť ju tu na Slovensku (a nielen tu) potrebujeme. Bez toho, aby sme sa poctivo zamysleli, a aby sme sa naučili znovu v spoločnosti o tom medzi sebou hovoriť, sa nám to tu postupne všetko celkom rozsype. Zamatová revolúcia bola preto zamatovou, hodnou obdivu celého sveta, lebo to bol vzácny čas, keď sme v našej spoločnosti dokázali diskutovať i medzi barikádami. I keď sme i vtedy vedeli, že naše záujmy sú rôzne. I keď sme aj v tom čase vedeli, že máme odlišné predstavy i o základoch spoločenského usporiadania. A napriek všetkému čo bolo dovtedy i vtedy, nehľadali sme obetného baránka. Mnohí to dnes, ľuďom Novembra vyčítajú. Nevedia čo hovoria. Lebo to nebola len cena onoho zamatu. Bola to cena toho, že netiekla krv. A bola to tiež cena veľkej nádeje v lepšiu a dôstojnejšiu budúcnosť.