Heslo, že jeden konkrétny človek je jedinou zárukou boja proti mafii, a preto sa mu môže prepáčiť skoro všetko, je falošné. Jednak preto, že to, čo tu máme, nie je mafia, ale kriminalita, čiastočne organizovaná. Ako všade. Výpalníctvo, aké tu bolo v 90.rokoch, prosím, to boli mafiánske metódy. Charakteristickým znakom mafií je používanie súkromných donucovacích metód na ochranu ľudí, ktorí sa stali súčasťou kvázi rodinných vzťahov mafiánskych klanov, ktorých býva vždy viac, a samozrejme aj na presadzovanie ekonomických záujmov klanov. Sú to súkromné štruktúry, ktoré sa obvykle usilujú (a často úspešne) aj o politickú ochranu. Prvky takéhoto mafiánskeho zločinu sa tu vyskytovali po revolúcii, ale na prelome tisícročí ich postupne štát výrazne obmedzil. Nie politici. Tí majú iné poslanie. Lebo úloha bojovať proti akejkoľvek kriminalite, prináleží odvážnym sudcom, policajtom a prokurátorom. I oni sú štát, ale o svoje mandáty sa musia zaslúžiť inak, nie v politickej súťaži.
Boj so zločinom nie je poslaním činnosti politických strán, ktoré zápasia o účasť na výkonnej a zákonodarnej moci. Naopak, pre politickú súťaž sa to môže stať nebezpečným pokušením. “Nazývať niekoho mafiánom alebo ochrancom mafiánov je rozšírený spôsob (aj samotných mafiánov), ako sa vyjadrovať o konkurentoch, politických protivníkoch a rozličných expontentoch verejného života,” píše skvelý znalec tohto spoločenského fenoménu Salvatore Lupo vo svojej knihe “Dejiny mafie.” So zločinom, aj s takým, ktorý siaha do najvyšších poschodí verejného života, je samozrejme potrebné energicky bojovať vždy. A to, i keď terminologické označenie, že ide o mafiu, nie je primerané. Ale je to úlohou odvážnych mužov a žien, ktorí musia byť mimo politického zápasu. Lebo ak sa to stane súčasťou politickej rétoriky, už nedokážeme nikdy rozoznať, čo je pravda o zločinoch, a čo politický zámer diskvalifikovať súpera. A hlavne, zápas so zločinom, nie je pre politikov ospravedlnenkou, že inak môžu robiť hocičo.