Včera som si bol pozrieť český film režiséra Jiřího Mádla “Vlny”. Je to pôsobivé dielo o dráme Pražskej jari, o tom, ako sa presadzuje totalitná moc, a hlavne o túžbe po slobode slova a o statočnosti pracovníkov Československého rozhlasu v rokoch 1967 a 1968. O očakávaniach a sklamaniach, o odvahe a vynaliezavosti v kritickej chvíli, ale aj o zbabelosti, kľučkovaní, a napokon aj o zrade. Je dobre si pripomínať tieto udalosti, aby sme nezabudli vážiť si čas, v ktorom sa o našom verejnom živote rozhoduje vo voľbách a nie surovou silou, či vydieraním. Ale tiež, aby sme aj v slobodných podmienkach dokázali rozlišovať poctivé hľadanie pravdy, od účelovej manipulácie informácií. Lebo nenadarmo sa v biblii nazýva diabol tiež otcom lži. Zlo začína takmer vždy tam. Počas sledovania tohto filmu sa mi tisli slzy do očí, spomínal som si na bratislavské ulice rozbité ruskými tankami, na tú naozaj vlnu nefalšovaného vlastenectva (vtedy československého) a na nášho rodinného priateľa Rudolfa Lesňáka, ktorý bol počas invázie jedným z organizátorov vysielania Československého rozhlasu v Bratislave, podobne, ako sme to mohli vidieť v tomto filme. Veľmi som hlavnému tvorcovi Jiřímu Mádlovi a jeho spolupracovníkom vďačný za tento zážitok.