Všetci tí, čo spochybňujú Európsku úniu a tvária sa pritom ako obrancovia slovenskej zvrchovanosti, v skutočnosti pomáhajú plánom mocností, ktoré len čakajú na príležitosť, ako dostať naše územie znovu pod ich koloniálny vplyv. Vojna na Ukrajine je krvavým dôkazom toho, že toto úsilie o revíziu usporiadania v Európe nie je iba snom pološialených teoretikov, ale reálnym a veľmi nebezpečným politickým zámerom. Slovensko je v tejto hre na rane hneď dvoch takýchto neokoloniálnych koncepcií. Jedinou účinnou politickou odpoveďou je európska integrácia demokratických štátov. Márne sa tí, čo ju u nás spochybňujú, tvária, že my si to tu urobíme po svojom, nie tak ako to chce Brusel, a ani tak, ako to teraz v priamom prenose predvádza Moskva. Je to rovnaký blud, akým bolo ubezpečovanie komunistov pred voľbami v roku 1946, že oni to tu budú robiť inak, ako to bolo v ZSSR. O dva roky to tu prevalcovali a zaviedli stalinský režim. A to teraz nepíšem o stranách, ktoré celkom nepokryte slúžia veľkoruským, či veľkomaďarským snom. Mám na mysli zdanlivo štandardných politikov kvázi západného typu, ktorí ale v tomto geopolitickom pokri nie sú jasne na našej strane nebezpečne sa vytvárajúcej novej železnej opony. Nie sú otvorene protieurópski. Len relativizujú, spochybňujú, a ak sa dá, tak využívajú súčasné usporiadanie, aby blokovali to, čo Európska únia robí. A hlavne, sú vždy a neochvejne proti všetkému, čo by pomohlo, aby mohla naša spoločná Únia rozhodovať účinnejšie, rýchlejšie a mala v dráme dnešného sveta väčšiu autoritu. Nájdeme ich takmer vo všetkých súčasných politických stranách. Pozor na nich! Oni sú rizikom najbližších parlamentných volieb a našej budúcnosti.