Milí moji súrodenci, milí priatelia nášho otca!
Možno to poznáte. Keď vám odíde blízky človek, tak si ceníte každú vec, ktorá po ňom zostane. Lebo vám ho pripomína. A keď sú to jeho myšlienky, vlastnoručné texty, tak sú vám blízke ešte viac. Za nič na svete by ste ich nevyhodili. Lenže čo s tým, keď ich je tak veľa, že ich nedokážete ani prečítať? Kamkoľvek sa na Mišíkovej pozriem, vidím zápisky, preklady, poznámky, návrhy, spomienky, konspekty, ktoré môj otec zanechal. Spracovať to nedokážeme, mnoho z toho už nemá tú vnútornú silu, pretože vtedy, keď to písal, sa za podobné veci zatváralo. Dnes sa môže všetko, tak je to len nemé svedectvo o dobe, v ktorej sme žili. Svedectvo zbavené rozbušky časov, keď vznikalo. Ale je to aj svedectvo o ňom, ako o človeku.
Náš otec nebol bojovník, ale intelektuál. Zobral si ženu z bojovníckeho, viestovského rodu. On bol človek, pre ktorého je intelekt zásadne dôležitý. Nepatril však k tomu druhu intelektuálov, čo sa zavrú do knihovne, čítajú a píšu, a to je všetko. Alebo si sadnú do kaviarne a tam vedú rozhovory o veľkých veciach s ostatnými intelektuálmi kaviarenského typu. Jeho intelekt, a aj všetko štúdium a premýšľanie boli orientované k činom. Bol tak trochu ako vyzýval Ignác z Loyoly svojich učeníkov: aby šli v všade, kde treba. Aby študovali, argumentovali, hľadali spôsoby, a ak to nejde jednou cestou, tak skúsili druhú, tretiu, kým nenašli tú schodnú.
Otca si pamätám ako človeka, ktorý nepoznal rezignáciu po nejakom neúspechu. Keď sa niečo nevydarilo, keď sa vonku diali veci, zatváralo sa, prišli Rusi, hrozila jadrová vojna, to všetko boli kulisy, ktoré síce ovplyvňovali náš život, často dramaticky, ale on vždy prichádzal s námetmi, organizoval stretnutia, viedol rozpravy a všetkým tým hľadal odpovede na to, čo sa dá teraz a tu.
Politicky bol vždy trochu štrajchnutý porozumením pre niekdajšiu starú stranu, ktorá organizovala slovenských katolíkov. A nebolo to iba preto, lebo sám bol katolík, ale mal na to aj vážne politické dôvody. Hoci počas vysokoškolského štúdia v Prahe tam získal veľa cenných priateľov, ktorých mal rád až do smrti, nadobudol tiež skúsenosť aj s onou českou malichernosťou a štréberstvom, z ktorého si uťahujú aj sami Česi. To, že v roku 1918, po prevrate neprizvali Hlinku a jeho stranu do vlády nového, spoločného štátu, hoci katolíkov bola na Slovensku väčšina, vnímal ako veľkú nevďačnosť. A preto keď Masaryk vyhlásil, že Slováci budú mať toľko práv, koľko si vydobyjú, tak sa i môjmu otcovi videl autonomistický program ľudákov ako legitímny a správny. Narodil sa v roku 1925 už do toho a vyrastal s ním, ako s niečím celkom prirodzeným. Jeho rodičia sa politicky neangažovali, ani za prvej československej republiky, ani za Slovenského štátu, ale ani oni, ani ich dospievajúci syn sa proti nemu nestavali. Napokon otcova mama bola Maďarka a mala otca s nemeckým priezviskom. A malého Ivana dali do ľudovej školy s vyučovacím jazykom nemeckým.
V čase vyhlásenia Slovenského štátu mal otec iba 12 rokov, takže to vnímal ako chlapec. Tešil sa, ale keď mu o rok začali miznúť jeho židovskí priatelia, tak cítil, že tam niečo nebolo v poriadku. Nemohol tomu ešte rozumieť, aj keď mu to chlapčenské nadšenie z vlastného štátu tak trochu zostalo aj do dospelosti.
To bola jediná podstatná vec, v ktorej mal otec po celý čas manželstva rozdielne názory s mojou mamou. Viestovci boli vlastenci, ale vojnový Slovenský štát považovali za kolaboráciu s nacizmom, boli za to prenasledovaní, a keď sa naskytla možnosť, tak proti nemu aj bojovali.
Pamätám si na príhodu, keď k nám na Mišíkovu pozval otec bývalého ministra vnútra Slovenského štátu Alexandra Macha. Jeho v roku 1968 pustili z basy, ale potom za normalizácie žil pod neustálou kontrolou štátnej bezpečnosti. Neviem presne ako naňho otec prišiel, ale zrejme ho veľmi zaujal, lebo po desaťročiach kriminálu to bol už človek, ktorý to všetko, i seba, dokázal vidieť z nadhľadu. I nás, gymnazistov, jeho rozprávania fascinovali a radi sme ho počúvali. Iste, kriticky. Ale dokázal to prijať. A tak ho otec napokon raz pozval aj k nám. Mama sa urazila a na ten čas, kým u nás bol, odišla z domu. Spomenula si na všetky tie domové prehliadky a príkoria, ktoré im za vojny spôsobovali muži, ktorých Mach riadil. Nechcela ani dýchať vzduch dobrovoľne s niekým, ako on, pod jednou strechou. Mama bola hrdá.
Otec však takéto gestá nerobil nikdy. On nemal problém hovoriť s kýmkoľvek. Ani s komunistami. Mal svoje presvedčenie, v tom neuhol ani o milimeter, ale jeho žoviálna nátura mu umožnila rozprávať sa aj s ľuďmi, čo mali celkom iné predstavy a záujmy. Nepretvaroval sa pred nimi, ale dokázal s ľahkosťou potľapkať po ramenách aj človeka, ktorý bol na druhej strane barikády. Vlastne sa ani nedivím, keď sa aj roky po jeho smrti dozvedám, s kým všelikým dokázal byť v kontakte.
Jeho fundamentálnou ľudskou identitou však bolo kresťanstvo. Nie svätuškárstvo, nie to upäté, staré a rigidné, a ani tá ľudová zbožnosť, o ktorej rád rozprával pápež František. Otec bol synom katolíckej cirkvi slobodne kritickým voči všeličomu, čo sa mu zdalo, že je povrchné, alebo zastaralé, ale absolútne a neochvejne verným. Hoci, samozrejme, a to sám otvorene priznával, hriešnym. Ako napokon ale každý.
Neviem presne kde sa v ňom tento fundament objavil, nemyslím si, že ho k nemu viedli jeho rodičia, ale istotne sa veľmi upevnil a rozvinul počas jeho pražských štúdií. Otec sa ako študent architektúry dostal do kruhu Josefa Zvěřinu a už tam sa stretol s organizovaním mladých katolíckych spoločenstiev.
A pokračoval v tom potom celý život. Bola to činnosť, za ktorú sa za komunizmu zavieralo. Otec sa tomu nejako vyhol. Z rozprávania viem, že sa nejaký čas začiatkom päťdesiatich rokov aj skrýval a chodil po horách.
Zrejme v tom čase si uvedomil aj to, že ani v tom, čo vnímal ako základ, teda vo vzťahu k Bohu, sa nedá donekonečna po starom. Napokon protináboženský boj komunistického režimu vyžadoval od opravdivých a verných kresťanov, aby hľadali jednak odpovede na zlomyseľné obvinenia z nevedeckosti a zastaranosti, a hlavne nové formy náboženského života. A v tomto bol intelektuálne neuveriteľne tvorivý. Veľkú pomoc v tejto jeho tvorivosti mu priniesol druhý vatikánsky koncil. Jeho závery k nám prenikali ťažko, ale hlavne počas Pražskej jari i k nám dorazili dokumenty z neho, a trochu aj jeho duch.
O svojom vlastnom duchovnom živote píše v jednom hárku, ktorý som našiel medzi mnohými jeho rukopismi. Nie je datovaný, ale nachádzal sa medzi písomnosťami zo sedemdesiatych rokov. „Ako si ho (duchovný život) vyriešiš – taký budeš,“ píše. „Všetko je založené na Ňom, bez Neho nie je nič. Z mnohých „základov“ som si pre svoj život vybral Jeho. Kto stavia na inom „základe“ buduje na piesku. Kto stavia na Tebe, je „Betón“. I keď som nazval otca intelektuálom, to sa nijako nebije s tým, že jeho viera bola tak,neotrasiteľná ako tá povestná viera sedliačky z Bretónska. Veľa čítal, veľa „filozofoval“, ale jeho postoj voči tomu, čo považoval za základ svojho života nepoznal kľučkovanie ani pretvárku. Vo svojej opravdivosti si nepochybne aj preto veľmi rozumel s pátrom Doležalom.
Počas začínajúcej normalizácie, v júni 1970, napísal: „Každý intelektuál je povinný priniesť plody svojej práce – ináč je ´jalový´ a Boh ho odstrihne z viniča…Verím a mám nádej v ľudskú prácu a vedecký výskum; sú rebríkmi do neba. Mám silnú nádej v poctivé hľadanie pravdy a spravodlivosti státisícov vedcov a inžinierov. Mám nádej, že tento rozmach vedy a kultúry je inšpirovaný a vedený Duchom svätým k väčšej sláve Boha. Mám nádej vo vynaloženú energiu na umelecké stvárnenie myšlienok – ducha. Veď ich základným inšpirátorom môže byť len Duch svätý a teda nutne sú oslavou Boha. Hľadajme iné dimenzie teológie. Nesnažme sa vypočítať dráhu rakety k mesiacu malou násobilkou! Kozmický človek potrebuje kozmickú teológiu…“
A o tri roky neskôr, vo februári 1973, si poznamenal: „Svet je rozdelený na tých, čo sa pohli ho zreparovať a tých, čo by ho chceli udržať v starej forme…“ To bol jeho, dnes by sme povedali, tak trochu progresivistický postoj. „Katolícka cirkev sa vo väčšine žiaľ drží starého sveta, aby tým zabránila chaosu, čo je už i tak stratená varta. Všetko je strhávané dopredu na odstraňovanie starého sveta…Že by tak Boh chcel, aby ozajstný pokrok niesli tí, čo všetko rozatomizujú?…Cirkev sa musí zbaviť balastu! Musí rozbíjať! Ešte je málo ´materiálu a trosiek´ na stavbu nového! Cirkev musí nájsť dostatok síl na mobilizovanie mladých mysliteľov a ´bonus vir´, ktorí prídu s úplne novou ´progresívnejšou´ a správnou koncepciou sveta – s kresťanským humanizmom… Ale pozor! Už je všetko v pohybe! Pomôžme aj my pohnúť, ale na lepšie miesto.“
Sú to tisíce strán takýchto rukopisných poznámok. Neviem presne čo nimi kedy sledoval, ale vypovedajú o jeho duchovnom svete. My sme videli ten materiálny. Všetko to organizovanie mladých ľudí, jeho rovesníkov, priateľov, ale aj spolupracovníkov. Ako som už spomínal, neštítil sa zhovárať sa s kýmkoľvek.
A to všetko s neuhasiteľným zápalom hľadať nejaké východisko, nejakú pravdu, alebo aspoň v niečom spoločnú reč. Otec bol ľudový intelektuál.
Vlastne si ani nepamätám, že by som ho niekedy, keď narazil na problém, videl rezignovaného. Celkom ako to Ignác učil jezuitov: najskôr sa zamyslel, potom sa to usiloval si naštudovať, a potom o tom hovoril s kým sa dalo.
Dokonca si veľmi presne pamätám, ako ešte 21. augusta 1968, keď prišli Rusi, vytiahol z hĺbky svojej „sklápačky“ v sekretári v jedálni na Mišíkovej vojenskú knižku. „Teraz nás asi budú volať,“ povedal s ľahkosťou, ale odhodlane. Nie, ani vtedy som ho nevidel rezignovaného.
Otec prekážky, na ktoré v živote narážal zdolával s ľahkosťou a často s humorom. Jeho optimistický postoj i v ťažkých chvíľach býval nákazlivý aj pre nás, čo sme boli okolo neho. Bolo to asi preto, lebo ako napísal známy český kňaz Oto Mádr tesne pred svojim zatknutím v 50. rokoch, pre veriaceho kresťana žiadne časy nie sú zlé. To nebolo zľahčovanie vážnych vecí, bol to proste postoj vyplývajúci z hierarchie životných hodnôt. Z hierarchie, o ktorej písal v zápiskoch, čo som pred chvíľkou citoval.
A ešte jednu jeho vlastnosť chcem dnes pripomenúť. Vieme, ako vzácny je čas. A veľmi radi by sme si každý z neho ušetrili kúsok aj pre seba. Otec ten svoj však rozdával bez známky akéhokoľvek sebectva. Vždy mal na nás, a myslím si, že na každého, kto sa naňho s čímkoľvek obrátil, čas. Keď si na to spomínam, tak ma to aj trochu zahanbuje, keď si uvedomím, ako sebecký v tom niekedy bývam ja.
Som rád, Táňa a Majo, milí priatelia, že ste si teraz našli vy čas na toto spomienkové stretnutie. Nezabudnime na mužov a ženy, ktorí tu boli pred nami, odovzdali nám kus svojho času, ktorý dostali do daru oni. Budujme tak naše dejiny! Aby neboli iba krátkymi epizódami každého z nás, čo sa tu chvíľku objavíme, aby sme po vymeranom časovom úseku skončili, a akoby to svojim obľúbeným, expresívnym spôsobom povedal otec, nezostane potom po nás ani smrad. Ak ale venujeme teraz svoj čas aj tým, ktorí nám vo svojom úseku dejín venovali ten svoj, tak budujeme niečo, čo trvá a azda, ak tomu prídu na kĺb aj ďalšie generácie, tak to bude žiť. Lebo nezabudnime, že bez pamäti dejiny prirodzených spoločenstiev odumierajú.
Teším sa, že môj otec tomu rozumel a ľuďom, čo s ním prišli do styku sa rozdával. Som mu za to vďačný, a cítim to ako veľký záväzok.