Myslím si, že ozajstným problémom nášho verejného života je, že v čase, keď sa z demokratickej politiky vytrácajú ideály, sa do politických funkcií často tlačia ľudia, ktorých vlastne politika nebaví. Alebo na ňu nemajú základné predpoklady. Alebo oboje. Ak totiž niekto ide po verejnej funkcii v štáte, či v politickej strane len preto, lebo si tým chce napríklad zvýšiť svoju prestíž medzi ľuďmi, alebo zlepšiť svoju ekonomickú situáciu, ale pre tú mnohovrstevnú aktivitu, ktorú súhrnne označujeme slovom politika, nemá vášeň, neunesie jej tienisté stránky, nebude mať potrebnú výdrž a nebude ochotný venovať jej toľko času, koľko ona vyžaduje. Teda skoro všetok. A i ak túto lásku k politike predsa má, ale nepozná jej abecedu, alebo nemá pre ňu talent, alebo si myslí, že všetko, čo bolo pred ním, treba zrušiť, lebo iba ním začína história, tak bude pre zdravú, demokratickú politiku skôr odstrašujúcim príkladom. Pretože politika je aj remeslo, ktorému sa treba učiť. A je aj umením, na ktoré človek potrebuje predpoklady. A napokon politika tvorí dejiny, pretože ona vo všetkom nadväzuje na niečo, čo vytvorili naši predkovia. Potrebujeme sa naučiť rozlišovať dobrú politiku od jej karikatúry a prinavrátiť úctu k tejto prastarej, integrujúcej činnosti. Inak slobodu, z ktorej sa ešte stále tešíme, prevalcujú rozliční ideológovia pevnej ruky a ich disciplinovaní bojovníci.