Prvá vec, ktorú vo svojom príhovore biskupom a kňazom v Dóme svätého Martina adresoval František už priamo im, bolo upozornenie, že “Cirkev nie je pevnosťou, nie je mocenskou štruktúrou, či hradom, ktorý je postavený na návrší, hľadiaci zhora na svet s odstupom a vystačí si sám.” A s úsmevom dodal, že tu v Bratislave už hrad máme a je pekný. Zrejme tým chcel povedať, že to stačí. Potrebujeme však Cirkev, ktorá ako spoločenstvo “kráča po cestách života s horiacou fakľou evanjelia.” Myslím si, že tieto slová neboli určené iba cirkevnej hierarchii. I my, kresťanskí demokrati, sme súčasťou Božieho ľudu a ani našou úlohou nie je brániť pevnosť. Keď František vyzýva Cirkev, aby bola “kvasom, z ktorého sa vytvára Kráľovstvo lásky a pokoja v ceste sveta”, tak nepochybne povzbudzuje všetok Boží ľud. A i kresťanských demokratov, aby sme sa o to usilovali aj v oblasti politiky. Aby sme spolu so spoločenstvom celej Cirkvi i na tomto poli pokračovali v úsilí Zakladateľa kresťanstva, vyliečiť “naše zranené človečenstvo.” Je tu čo robiť, i na tomto bojisku.