V roku 1968 sme sa mali brániť! Dnes by sme lepšie rozumeli Ukrajincom a ich hrdosti.

Pri invázii vojsk Varšavskej zmluvy, ktorej výročie si o dva dni pripomenieme, vpadlo do Československa asi dvakrát toľko vojakov, ako vo februári tohto roku do Ukrajiny. Pritom naša vtedajšia vlasť mala niekoľkonásobne menšiu rozlohu. Napriek tomu si myslím, že sme sa mali brániť. A keby sme sa aj vojensky neubránili, bolo by to o našej národnej cti. O schopnosti vzdorovať a nepoddať sa. Tak, ako to bolo 24 rokov predtým v Slovenskom národnom povstaní. Naši predstavitelia po invázii nemali podpísať kapitulačné Moskovské protokoly. A náš parlament nemal nikdy schváliť hanebný zákon o dočasnom pobyte sovietskych vojsk. A okupačným vojskám sme mali dávať neustále pocítiť, že ich tu nechceme. Stálo by nás to veľa. Ale tak sa buduje skutočná národná svojbytnosť. Naši komunistickí pohlavári radšej ustúpili, a uspokojili sa s vazalským režimom. A kapitulačnú morálku vniesli i medzi náš ľud. Preto dnes mnohí, čo tejto mentalite privykli, soptia na Zelenského a hrdinskú obranu našich východných susedov. Liečia si tak vlastný pocit zlyhania. Pripomeňme si to všetko v pamätné dni, ktoré prichádzajú, myslime pritom aj na dnešnú Ukrajinu a dajme si záväzok, že to, čo sa dialo po auguste 1968 už nikdy nedopustíme! Lebo naozaj poraziť možno iba toho, kto príjme mentalitu porazeného. Sláva Ukrajine!