Je taká mantra, ktorá má tak nenápadne zľahčovať agresívny charakter súčasnej ruskej politiky. Tí, čo sa k tejto mantre hlásia, hovoria, že svet už nie je bipolárny (ako za studenej vojny), ani unilaterálny (v ktorom podľa nich po rozpade ZSSR sa USA stavali do roly svetového policajta), ale stal sa multilaterálnym. A preto sa svetový poriadok musí zmeniť. Z toho im celkom logicky vyplýva, že si tie nové a oživotvorené staršie multimocnosti musia (a azda podľa nich aj majú právo) vyboxovať svoje nové pozície, ak to nejde pokojne, tak aj silou. Asi nemusím pripomínať, že táto mantra nie je z hlavy nejakého nášho Fica, ani z hláv iných obdivovateľov svalnatých mocností, ale vanie z Kremľu.
Myslím si, že sa dnes Západ málo venuje podstatným tézam súčasného ideologického zápasu. Pretože práve ony dávajú reálnym činom zdanie legitimity a dokážu niekedy oduševniť masy. I Rusi si svoj hybridný útok dopredu premysleli už pred vyše desiatimi rokmi, začali tieto idey prezentovať, získavať pre ne prívržencov, a dnes to už nie sú „iba“ idey, ale sú to činy. Krvavé činy. Ak tomu chceme účinne a dlhodobo čeliť, potrebujeme samozrejme aj konať. Ale aby sme konali dobre, a aby si náš ľud uvedomil, že toto konanie má zmysel, tak sa musíme viac zamyslieť a aj ho o tom presvedčiť. Ba viac: nadchnúť. Lebo víťazstvu na bojiskách sveta musí predchádzať úspešný zápas v ideologickej vojne. Je potrebné rozoznávať čo je v súčasnom svete nové, a čo vo svojej podstate trvá, iba mení vonkajšiu podobu.
Nazdávam sa, že nové sú technické veci. Moderný zápas sa vedie oveľa rôznorodejšími formami ako pred desaťročiami. Sebavedomie ekonomicky a vojensky silnejúcich mocností, ako sú Čína, India, či Brazília navidomoči rastie. A vytvárajú i s Ruskom novú os, ktorá volá po zmene svetového poriadku. Trumpovi s jeho MAGA heslom sa úspešne darí znižovať autoritu USA v súčasnom svete. Áno, v tom je súčasný svet oveľa viac multilaterálny, než to bývalo v časoch studenej vojny.
Ale v jednom, práve v tom ideologickom zmysle, zostal zápas o podobu nášho sveta celkom bilaterálny: na jednej strane sú štáty a politiky, ktoré považujú slobodu za najvyššiu politickú hodnotu, a na druhej strane sú štáty a politiky, ktoré ňou pohŕdajú. V tom je to stále ten starý, známy zápas, ktorý sa asi nikdy neskončí. Lebo bez slobody niet dôstojného života, za oslobodenie bývali v celých dejinách ľudia ochotní položiť aj život, ale žiť v slobode nie je žiaden špás (ako výstižne pomenoval svoju ponovembrovú knižku Milo Urban). A je vždy ohrozená. V tomto zápase sú, tak ako v minulosti, stále len dve strany barikády. Tá, ktorej ide o slobodnejší svet, hoci aj so všetkými chybami a ťažkopádnosťou pri rozhodovaní, a tá, ktorá velebí silu a sľubuje aj nemožné, ak jej len dáte svoju dušu.
Hranica tejto barikády je v jednej, v tej viditeľnejšej rovine vymedzená režimami súčasných demokratických štátov v zápase s autoritatívnymi režimami, avšak v tej menej viditeľnej, ale oveľa podstatnejšej rovine ide cez mysle naskrz národmi celého sveta. Je tam, kde ľudia slobodu nemajú, ale túžia po nej. Ale je aj tam, kde slobodný režim umožňuje i politiku, ktorá s ním nesúhlasí, podkopáva ho a stáva sa prinajmenej ideovou piatou kolónou politiky dravcov vo svojich národoch. Toto je súčasný svet. Zdanlivo komplikovaný, ale vo svojej prapodstate taký, ako v celých dejinách. Nenechajme sa popliesť, ale nemyslime si ani, že zápas o slobodu nepotrebuje, aby sme tomu všetkému porozumeli. A hlavne, aby tomu porozumelo čo najviac ľudí. Premýšľajme, pracujme, presviedčajme a bojujme! Nespoliehajme sa na emócie a majstrov mediálnej komunikácie. V tom sú väčšinou nepriatelia slobody lepší.