Táto vojna je i o tom, kto sa bojí pravdy. My (našťastie zatiaľ ešte) na Západe sme po náboženských vojnách na začiatku novoveku dospeli k istej pokore, že nikto si nemôže osobovať, že je jej vlastníkom. Poučili sme sa, že sa môžeme mýliť. A aj sa to stáva. Ale nestratili sme vieru, že vždy a vo všetkom jestvuje nejaký stav, ktorý zodpovedá skutočnosti. Pravda. Je dôležité ju hľadať a odlíšiť od našich myšlienkových konštrukcií, ktoré môžu i zámerne byť mätúce. O to sa usilujú rozličné politické, ale i náboženské ideológie, ktorým nejde o pravdu, ale o moc nad ľuďmi. I to sme sa tu na Západe naučili, ako nebezpečné môžu takéto ideológie byť. A vieme, že jedinou účinnou obranou proti nim je sloboda slova. Ono nás to síce niekedy štve, že ju má a musí mať ktokoľvek. Osobitne teraz, keď vidíme, ako každý týždeň prichádza Kremeľ s novou verziou svojej vojny, a jeho prívrženci u nás to hneď ako papagáje recitujú na svojich mítingoch, na sociálnych sieťach a občas i v oficiálnych médiách. Už im ani nikto nepripomína, že takúto, ani žiadnu slobodu slova v ich obdivovanom Rusku nemá nikto. A nepripomíname im ani to, že Rusi v tom majú prax. Ich dlhodobou tradíciou sú skôr potemkinovské dedinky, než hľadanie pravdy. Pre ruské režimy boli informácie vždy dôležité len vo vzťahu k tomu, ako slúžia im. Nie ako zodpovedajú pravde. Lenže vzťah k pravde a slobode slova má potom aj dôsledky. Vlastne preto sú Rusi tak frustrovaní zo svojho postavenia vo svete. A nenávidia všetkých, čo neprijímajú “ich pravdu”. Lenže ono sa to tak nedá urobiť, aby pravda bola ich. Nie je nikoho. Ona proste je. “Pravda je preto pravdou, že my sme si ju nevymysleli,” napísal v roku 1830 ruský filozof P.J.Čaadajev. Cársky režim na to reagoval tak, že ho vyhlásil za choromyseľného a postavil pod lekársky dozor.