Vystúpenie na pracovnom seminári k základnej idei veľkej politickej strany

ilustračné fotoMilí priatelia,

v budúcich mesiacoch sa chceme venovať tvorbe programu pre veľkú politickú stranu. Inými slovami, chceme sa zamyslieť nad tým, čo je treba na Slovensku zmeniť, a čo je treba udržať. Všetko nasvedčuje tomu, že už nebudú stačiť drobné vylepšenia, ale bude nutné znovu zviesť veľký politický zápas. A v takom môže uspieť len veľká politická formácia.

Program predstavuje víziu budovania niečoho, čo nie je. Vyžaduje kvalifikovaný, komplexný a odborne fundovaný prístup. Dobrá politika a z nej vyplývajúca úspešná premena spoločnosti, sa bez neho nezaobíde. Ale ani najskvelejší, najprepracovanejší a najsmelší program sa nestane nikdy aktuálnym, ak ho neprinesie veľké politické vzopätie ľudu. Mohutné hnutie, ktoré prinesie konkrétna politická formácia. A toto veľké politické oduševnenie spravidla nevznikne tak, že si ľudia prečítajú program politickej strany. Motivácia, ktorá dokáže pohnúť ľudí k tomu, aby sa odpútali od každodenného stereotypu, a začali sa zrazu zaujímať o verejný život, angažovať sa v ňom, tá má oveľa jednoduchšie a oveľa zásadnejšie príčiny. Často ani nie príliš vyartikulované.

Preto predtým, ako začneme pracovať na programe, ktorý by mal ambíciu pretvárať našu vlasť, mali by sme sa zamyslieť, čo by mohlo byť tou zjednocujúcou a burcujúcou základnou pohnútkou, spôsobilou vytvoriť veľkú politickú formáciu, schopnú byť potom nositeľkou onoho programu.

 

Na úvod mi dovoľte trochu teórie a niekoľko skúseností z našej nedávnej histórie. Pre politickú organizáciu našej spoločnosti sú najdôležitejšie tie volené funkcie, čo naša ústava a zákony vyhradili pre špecifické združenia občanov, ktoré označujeme ako politické strany. Čo združuje občanov do politických strán a čo potom sprostredkovane priťahuje aj podporu voličov? Z tohto hľadiska poznáme u nás v podstate tri typy politických strán:

a) také, ktoré zastupujú určitú skupinu voličov;

b) také, ktorých spája nejaká programová myšlienka;

c) strany, ktoré predstavujú „výťah k moci“.

Nedá sa vytvoriť veľkú politickú stranu bez toho, aby to zodpovedalo jednému z prvých dvoch typov. „Výťah k moci“ môže byť i veľkou politickou stranou, ale takou, čo je už za zenitom. Buď to bola kedysi mocná programová strana, ktorú už prestal program zaujímať, ale stále dokáže uspokojiť záujmy veľkého množstva členov a sympatizantov, ktorí majú rodiny, a tí všetci ju volia (ak je pri moci, tak rozdáva, ak je v opozícii, tak vyvoláva očakávania, že raz bude rozdávať). Takéto strany často vedú charizmatickí vodcovia, ktorí populistickým manévrovaním dokážu i dlhodobo stranu udržiavať ako veľkú. Najpokleslejšou podobou strany typu „výťahu k moci“ bola KSČ tak, ako sme ju poznali my. Jej členov nespájala už žiadna myšlienka, nikoho osobitne nezastupovali, len to bola vstupenka pre kariéru. Prakticky akúkoľvek. Takáto strana môže niekedy urobiť aj niečo dobré pre štát a pre spoločnosť, ale nebude sa za to biť.

Strany, ktoré zastupujú určitú skupinu voličov sú veľmi odlišné, a ich spoločným menovateľom je, že ich prioritou nie je verejný záujem celej spoločnosti, ale konkrétne záujmy spoločenských skupín, ktoré zastupujú. Môže to byť strana živnostníkov, alebo robotníkov, „ľudí práce“, roľníkov, ochrancov životného prostredia alebo aj kresťanov. V demokracii sú takéto strany častým javom, ale nebývajú veľmi silné. Je za nimi aj kus pohodlnosti, lebo ich lídri majú pocit, že zastupujú stabilné voličské skupiny, a preto sa nemusia veľmi namáhať. Avšak veľmi často sa i tieto voličské skupiny politicky diferencujú, niekedy vo vnútri, a potom vznikajú i viaceré politické strany zastupujúce tú istú skupinu (rôzni zelení, teraz aj ďalší kresťanskí demokrati), častejšie však „zvonka“, t.j. že voliči týchto skupín považujú za dôležitejšiu politickú tému niečo iné, než záujem ich skupiny, a tak volia úplne iné strany.

Skutočne veľká politická strana môže vzniknúť len na základe nejakej veľkej politickej idey. Programovej. To znamená, že predstavuje prísľub nejakého veľkého spoločenského projektu. Nejde ani tak o stranícky program, pri ktorom papier znesie veľa. Ide o to, že ľudia sa združia okolo skutočného projektu niečo vo svojej krajine zaviesť. Alebo niečo odstrániť. Alebo niečomu zabrániť. Prípadne niečo, čo je ohrozené udržať, či ochrániť. Niečo také, čo tých ľudí združí do skutočného a často najskôr neformálneho politického hnutia, a čo zároveň aj pritiahne voličov. Jedni i druhí naozaj veria, že tu ide o skutočný zámer takýto spoločenský projekt presadiť. Takéto strany dokážu vyrásť i z najskôr celkom malého odhodlaného, ale pevného kryštalizačného jadra, dokážu čeliť aj neúspechu, odporcom a populizmu. Neprepadnú ničomu, čo oslabuje ich hlavnú programovú myšlienku. Vo vášni pre takúto základnú ideu sú radikálne a nikdy nie sú obojaké. „Nevyvažujú“ a v nej nerobia kompromisy. Preto ich voličská základňa je niekedy i dlhší čas malá, ale veľmi pevná. Ak vydržia, tak sa spravidla však úspechu dočkajú. Aj úspešné komunistické strany boli pôvodne takýmito stranami veľkej idey.

Kresťanskodemokratické hnutie bolo spočiatku aj stranou takejto programovej myšlienky. Neuspokojovalo sa iba tým, že je „stranou kresťanov“, ale malo ambíciu meniť Slovensko na lepšie. Preto bolo schopné spolupracovať s každým, kto s jeho víziou spolupracovať chcel a dokázalo čeliť aj ostrému odporu a i vlastným neúspechom. Vždy však v KDH jestvovali aj sily, ktoré z neho chceli mať iba stranu zastupujúcu záujmy veriacich kresťanov. Práve táto hybridná povaha strane bránila, aby prekonala vlastnú uzavretosť a po roku 1998 tieto sily získali v KDH prevahu. Kým sa KDH nevysporiada s touto vnútornou nejasnosťou, hoci aj bolestivo, nikdy nebude veľkou politickou stranou.

Veľkou ideou, na ktorej vyrástlo hnutie VPN v roku 1989 bolo skončenie komunistickej diktatúry, vytvorenie slobodného režimu a zavedenie trhového hospodárstva. Bola to mohutná politická explózia, ktorá zmietla starý spôsob uplatňovania moci, ale politické hnutie, ktoré z nej vzišlo, sa začalo čoskoro diferencovať. Veľká politická idea skončiť s diktatúrou, sa naplnila a VPN, rovnako ako v Čechách OF, nemala pripravený scenár ďalšieho postupu. Chýbal im program pre veľkú stranu.

Ďalšou takou veľkou programovou myšlienkou bolo nové postavenie Slovenska. Najrafinovanejšie s ňou dokázal pracovať V.Mečiar a jeho HZDS sa na nej stalo skutočným veľkým politickým hnutím. Keby sme ho neboli zdolali s lepším projektom, jeho gaunerský režim by sa bol udržal až dodnes.

Tým lepším projektom bola príťažlivá myšlienka, aby sme i na Slovensku mali podobný štýl života, ako majú na Západe. Takáto, zdanlivo jednoduchá túžba, je podmanivejšia a hlbšia, než sa na prvý pohľad zdá. A vlastne sme s tým celkom vedome ani neprišli. Kritizujúc Mečiara, sme sa hlásili k štrukturálnym symbolom západnej civilizácie, EÚ a NATO, ale neuvedomovali sme si v celom rozsahu, hĺbku a šírku toho, čo to vlastne znamená, a ako to ľudia na Slovensku chcú. Veď kto by nechcel mať také životné podmienky, aké majú Nemci, či Dáni, alebo Angličania? A naopak, koho priťahoval osud ľudí, žijúcich v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu, či dokonca niekde ešte ďalej?

Toto bola zjednocujúca idea, ktorú kdesi v pozadí svojho programu a svojej rétoriky sľubovala v roku 1998 Slovenská demokratická koalícia a neskôr, po jej rozklade ju prebrala SDKÚ. Bol to projekt „západného štýlu života“, ktorý prevalcoval tú primitívnu nacionalistickú starinu, ktorú u nás zavádzal Mečiar.

Keďže SDKÚ na rozdiel od pôvodného širšieho hnutia, čo zastrešovala SDK, sa posunula pomerne výrazne do prava, šikovne to využil Fico a vytvoril aj ľavicový variant takejto strany „západného životného štýlu“. Preto si myslím, že vo svojich začiatkoch bol aj Smer veľkou politickou stranou, ktorá sa tak trochu priživila na idei, s ktorou vstúpila do verejného života na Slovensku SDK.

 

„Západný životný štýl“ valcuje svet. Je príťažlivý. Dnes tak chcú žiť i černosi z Afriky, či naši žltí blížni z Ázie, a napokon i Rusi, keď na to majú. Nie je to samozrejme geografický pojem. On vyplýva iba z dejinného kontextu, že práve v Európe, a neskôr v Severnej Amerike, teda tam, kde tomu hovoríme Západ, sa v krvavých zápasoch a hlbokých ideových reflexiách utvoril a stále utvára a pretvára jedinečný politický režim, v ktorom sa rešpektuje a rozširuje sféra slobody jednotlivca. Stojí na dvoch pilieroch. Jedným je demokratický mechanizmus správy verejných vecí, ktorý je založený na všeobecnom volebnom práve. Je dynamický a má niekedy i samovražedné sklony. Ale kým funguje, má v sebe obrovský ozdravný potenciál. Druhým pilierom sú práva, ktoré prináležia každému človeku. Nie preto, lebo by si ich musel nejako zaslúžiť, ale preto, lebo každá ľudská bytosť má svoju neopakovateľnú hodnotu. Do práv, akými sú právo na život, či právo na ľudskú dôstojnosť, sa človek narodí. Iné, napríklad politické, nadobúda za určitých podmienok. A tie naozaj základné, tie mu nikto, ani nejaká náhodná parlamentná väčšina, ani súd, nikto nesmie vziať. Politicky sme si zvykli tento režim nazývať liberálnou demokraciou. Adjektívum „liberálna“ nemá ani politicko-stranícky a ani ideologický kontext. Vyjadruje práve to rozširovanie sféry slobody jednotlivca.

Takáto koncepcia života je nesmierne podmanivá. Nečudo, že nám sem utekajú ľudia z celej zemegule, ktorí doma takéto podmienky pre svoj život nenachádzajú. Nemyslím si, že hrozí zrážka civilizácií, ako to prorokoval pred vyše dvoma desaťročiami Huntington. Myslím si, že v ére internetu, televízie a globalizácie si tento životný štýl postupne podmaní celé ľudstvo. Ale tam ešte zďaleka nie sme.

Lebo táto životná koncepcia, onen „západný štýl života“ a liberálna demokracia, ktorá ho zrodila a stráži, je príťažlivá oveľa viac pre ľudí, ktorým sloboda chýba. Pre ľudí zvonka. Tí, čo v nej žijú, si postupne prestávajú uvedomovať, aké je to žiť v prostredí, kde sa ľuďom sloboda upiera. Svoje práva berú ako samozrejmosť. A tu zrazu narážajú na fakt, že slobodu majú aj iní ľudia. Aj takí, čo sa im nepáčia. Zisťujú, že i v slobodnom režime žijú gangstri a dokonca sa majú často dobre. Narážajú na to, že v liberálnej demokracii sa chránia i práva menšín, ktoré inak všade gniavia, a že tie si to postupne prestávajú vážiť a začínajú sa „rozdrapovať“. Skrátka zisťujeme, že život v slobodnom režime človeku síce otvára nové možnosti, umožňuje mu žiť dôstojnejšie, ale nie je bezstarostnejší a v istom zmysle je ťažší a zložitejší ako to bolo „pri plných misách v Egypte“, povedané biblickou rečou.

A tak sa i v slobodnej spoločnosti skôr alebo neskôr vždy zrodia takí, čo sa postavia proti jej podstate. Proti slobode. Liberálna demokracia má v sebe vždy zárodok popierania seba samej.

Pre lepšie uchopenie toho, čo motivuje v podstate každý útok voči novým životným horizontom, ktoré prináša ľudská sloboda, pripomeniem svoj obľúbený príbeh vedca zo Salamanky. Je to literárny príbeh a jeho autorom je Umberto Eco a zvykol som ho na začiatku môjho kurzu prednášať svojim študentom.

„Učenec zo Salamanky … je znalec astronómie a geografie a pozná všetko, čo staroveké texty hovoria o ptolemajskom astronomickom modeli, vyzná sa v kultúre, a tak môže svojich blížnych učiť, aké sú rôzne časti sveta, akí ľudia ich obývajú a akými cestami sa treba uberať, aby sa tam človek dostal. Táto suma znalostí umožňuje učencovi zo Salamanky získať miesto na …univerzite a hojné požitky od španielskeho kráľa. Pred zbor vedcov v Salamanke však predstúpi Krištof Kolumbus, aby im predložil nové poznatky o tvare a rozmere Zeme. Spolu s domnienkou, že sa dá cestou na Západ dôjsť na Východ. Náš vedec pochopiteľne Kolumba odmietne. Kolumbus sa však napriek tomu na more vydá a objaví Ameriku. Od toho okamihu sa zmení tvár Zeme. Astronomické a geografické knihy zrazu prestanú platiť. Pojmy, ktorých bol náš učenec predavačom a autorizovaným šíriteľom, odrazu nemajú žiadnu cenu. Novými technikmi zemegule sa razom stávajú moreplavci a cestovatelia a k nim sa pripájajú vedci, schopní prispôsobiť sa novému pohľadu na svet. Učencovi zo Salamanky, pokiaľ chce ďalej žiť, sa ponúkajú dve perspektívy: buď sa podrobí preškolovaciemu kurzu a získa znalosti, ktoré mu umožnia stať sa majstrom kultúry a života v zmenenom horizonte vzťahov, alebo založí novú vedu postavenú na téze o morálnych a kultúrnych škodách, spôsobených objavením Ameriky…/ Je síce pravda, že Amerika existuje, ale to, že existuje, je zlé a ľudskému plemenu z toho vzíde jedine veľká škoda. Vedec zo Salamanky, ktorý sa stal znalcom v odbore „kde skončíme, ak to takto pôjde ďalej!“ takto nájde svoju rolu v spoločenskom kontexte, nájde si politické, náboženské a ekonomické organizmy, ktorým by jeho ideologická propaganda mohla priniesť úžitok, skrátka dostane naspäť svoje miesto a s ním i všetky požitky.“ Eco nazýva vedca zo Salamanky v jeho novej roly „predavačom Apokalypsy“.  (Umberto Eco: Skeptikové a těšitelé, Nakladatelství Svoboda, Praha 1995, str. 398 – 399)

Ecov príbeh je odstrašujúcim príkladom nielen intelektuálnej nepoctivosti a  zavierania očí pred realitou. Pre nositeľov politickej moci môže správanie sa „predavača Apokalypsy“ totiž veľmi efektívne a užitočné. Hoci dlhodobo to bude mať pre spoločnosť, v ktorej takto uplatňujú svoju politickú moc, vždy tragické následky, oni to potrebujú teraz a o budúcnosť sa nestarajú.

A tak sa objavujú i v dnešnom politickom živote proroci apokalypsy, ktorí chcú svoj ľud „ochrániť“ pred rozkladným životným štýlom. A svoj útok cielia presne tam, kde je jeho podstata. Útočia na slobodu. Ideológovia moslimských radikálov, ale i Putin, Orban, Kaczinski a mnohí ďalší, sa pasujú do roly záchrancov sveta pred dekadentným západným štýlom života. Ich útok proti liberálnej demokracii sa stáva znovu hlavným zápasom súčasnej doby.

Zápas proti liberalizmu vždy napokon vyústi do odmietania liberálnej demokracie, západnej orientácie a konceptu slobody jednotlivca.

Ocitli sme sa na križovatke takéhoto zápasu. Má svoju slovenskú, stredoeurópsku, európsku i globálnu dimenziu. Novodobí politickí „proroci apokalypsy“ si utvárajú veľké politické formácie a združuje ich príťažlivá idea odporu voči nedokonalosti liberálnej demokracie. Huckajú svojich voličov, ale i ďalšie štáty voči dekadentnému a pokleslému „západnému štýlu života“. Pritom presne ako Ecovi „predavači apokalypsy“, ani oni neponúkajú nič lepšie. Im tento negativizmus stačí, aby získali a posilňovali si svoju moc.

Proti tejto falošnej ideológii a politike sa treba rázne postaviť.

A veľká politická strana, ktorej program chceme písať, nesmie stáť na strane prorokov apokalypsy, ktorým nejde o nič iné, než o to, aby si na pár rokov ešte uchovali svoju moc.

Zápas o „západný štýl života“ sme v roku 1998 nevybojovali raz a navždy. Tejto príťažlivej politickej idei by sme ešte mali venovať hlbšiu pozornosť. Osobitne tam, kde sa darí jej protivníkom argumentovať proti nej. A to je všade tam, kde sa v slobode rozhoduje človek zle. Proti svojim blížnym. Proti sebe. A to je samozrejme často. To je veľká politická téma pre dnešnú dobu i u nás, na Slovensku. Zodpovedá hlavnému politickému zápasu, ktorý sa v súčasnosti vedie.

 

Ešte mi dovoľte niekoľko myšlienok k postoju nás kresťanov, ktorí sa angažujeme v politike. Nedajme sa zlákať, ani vmanévrovať do nového kultúrneho boja, do krížovej výpravy proti liberalizmu. Falošná ideológia tohto ťaženia sa často ukrýva za ušľachtilé zámery chrániť kresťanské hodnoty. Za zdanlivo nepatrnú cenu. Len za drobné obmedzenie slobody. Nenechajme sa oklamať!

Sloboda je príťažlivá a kto ju získa, už ju nikdy nechce stratiť. My kresťania by sme nikdy nemali stáť na opačnej strane. „…kde je Pánov Duch, tam je sloboda,“ (2 Kor 3,17) píše Apoštol národov. A iste, my vieme, že rovnako vážne píše na inom mieste, že v slobode síce môžeme všetko, nie však všetko nám osoží (1 Kor 6,12).

Nás, kresťanov to samozrejme trápi. Už máme pomerne obsiahly zoznam tém, ktoré podľa nás rozkladajú slobodný svet. A tak sa môže stať, že sa niektorí z nás ocitnú v tábore nepriateľov slobody. Že nás pomýlia ideológovia, čo nám tlačia do hláv, že na vine je sloboda. Bezuzdný liberalizmus. Dekadentná liberálna demokracia. Ibaže je tu jeden závažný argument. Vlastne otázka: jestvuje niekde vo svete nejaké usporiadanie spoločnosti, v ktorých by boli podmienky pre život ľudí dôstojnejšie, ako je to v krajinách západnej civilizácie?

Neviem o takej šťastnej zemi. Odstrániť liberálnu demokraciu neznamená menej potratov, menej homosexuálnych párov, či neprípustnosť eutanázie. Tieto nešťastné javy nachádzame aj v nedemokratických štátoch. Znamená to však ohrozenie mnohých ľudských práv, ktoré i my chceme. Vrátane práva na život, v diktatúrach aj tých, čo sú už narodení.

Ideológia ťaženia proti liberalizmu je falošná tým, že prisudzuje mravný rozmer niečomu, čo ho nemá. Podobne, ako Ecov učenec objaveniu Ameriky. Väčšia sloboda pre jednotlivcov otvára nové horizonty. Má podmanivé kúzlo, ale sama o sebe nie je ani dobrá, ale ani zlá. Musíme sa v takomto svete učiť inak žiť. Vnášať do neho to, čo považujeme za dobré, a upozorňovať a vysvetľovať tam, kde vidíme, že ide o čosi zlé. Nedá sa pohodlne vrátiť do sveta, ktorý už odchádza. Falošní proroci zápasu proti liberalizmu ponúkajú ilúziu. Ľudia, ktorí sa boja nových horizontov, frustrovaní tým, že v nich sa zrodili i nové koncepty zla a nespravodlivosti, radi tejto ilúzii uveria. Falošní politici si vďaka takýmto ľuďom upevňujú svoje momentálne pozície, ale pre spoločnosť, ktorú by mali niekam viesť, je to slepá ulica. Vedie nikam.

Spomeňme si, že Kristovo posolstvo neútočilo na liberálnych Rimanov, ale bolo namierené skôr proti rigidným farizejom. Bolo oslobodzujúcim učením.

Obraz boja proti liberalizmu nie je kozmickým zápasom dobra so zlom. Je to umelá konštrukcia falošných ideológov. Napokon, ak sme voči sebe úprimní, každý v sebe nájdeme tak túžbu po slobode, ako aj úctu pred hodnotami, ktoré sa osvedčili v priebehu dlhého času. V každom z nás je kus liberála i kus konzervatívca. Ak by sme v sebe utlmili prvú časť, stali by sme sa rigidnými, neschopnými reagovať na zmeny, čo prináša život a ak by sme potlačili tú druhú, tak zostaneme vykorenení. Nie je to však mravná dráma, skôr kultúrna, civilizačná a praktická. Pre praktickú politiku, pre dobrú politiku je však dobré, aby sme o nej vedeli.

Musím tu tiež v tejto súvislosti pripomenúť nášho priateľa Jána Čarnogurského. On to bol, kto po revolúcii na Slovensku zdvihol zástavu boja proti liberalizmu. Zároveň však práve on bol najliberálnejším predsedom strany a predsedom vlády, akého som vo svojom doterajšom živote zažil. Ale podľahol onomu kúzlu ideológie návratu do sveta, ktorý poznáme z minulosti. A skončil na demonštráciách proti Západu s bývalými komunistami.

Myslím si, že úlohou nás, kresťanov je pôsobiť v sekulárnom svete tak, ako to robili už apoštoli a ako to robili mnohí svätí mužovia a ženy počas oboch tisícročí kresťanskej éry: vnášať do tohto sveta posolstvo o hlbšom zmysle nášho života, posolstvo lásky medzi ľuďmi, a skutky pomoci slabým a chudobným. Aj v slobodnej spoločnosti. Nie sme sudcami sveta, ani svedomím svojich národov, pretože ani my nie sme dokonalí. Aj my sme hriešnici. Sme však zapálení pre to, čomu sme uverili, a usilujeme sa tento plameň odovzdávať! To ale nie je úlohou politiky. Je to evanjelizačné poslanie každého kresťana všade tam, kde je.

Ako kresťania, ktorí sa chceme angažovať aj vo verejnom živote, by sme sa mali sústrediť predovšetkým na hlavný politický zápas súčasnosti. Ak chceme písať program pre veľkú politickú stranu, tak ten musí vychádzať z jasného stanoviska práve k tejto základnej téme. A ňou je zápas proti novým horizontom, ktoré otvára sloboda. Zápas, ktorý voči liberálnej demokracii rozpútali ideológovia boja proti liberalizmu a to tak zvonka ako i zvnútra.

 

Hlavnou politickou ideou programu budúcej veľkej politickej strany, by preto mala byť obrana liberálno-demokratického konceptu slobody jednotlivca a u nás na Slovensku osobitne i našej orientácie na Západ. Jedno i druhé je dnes vážne ohrozené a niet u nás politickej strany, ktorá by v týchto dvoch otázkach vystupovala jednoznačne, nekompromisne a radikálne. Vo všetkom môžeme diskutovať, hľadať aj variantné riešenia, mať rôzne názory. Ale politická strana, ktorá by nemala jasný postoj voči idei, ktorá je obsahom hlavného politického zápasu, nemôže byť dôveryhodná.