Zomrel dobrý priateľ môjho nebohého otca, a neskôr i môj, Viliam Volko. Povolaním architekt, srdcom “homo politicus”. Ako mladí ľudia sme v dobe totality jednej strany so zatajeným dychom počúvali jeho zanietené prednášky, ktoré nám sprostredkúvali myšlienky francúzskeho filozofa Jacquesa Maritaina. Viliam nás oduševňoval jeho víziou verejnej činnosti kresťana, ktorá by nebola opatrená náboženským štítkom, ale bola by kresťanská svojim duchom. Dnes vidím, ako boli tieto idey blízke tomu, čo hovorí aj súčasný pápež. Ale Viliam nezostal iba pri teórii. Hoci doba bola neprajná pre akúkoľvek politickú činnosť, ktorá by bola iná než tá, čo tu vtedy mocnou rukou vládla, teda komunistická, hľadal cestičky, ako by sa to predsa dalo. Nedalo sa, samozrejme zápasiť o skutočný podiel na moci, to si komunisti (s výdatnou pomocou ruských tankov) dokázali ustrážiť, ale i v tomto, slobode i kresťanstvu nepriateľskom politickom prostredí, sa usiloval i o politický čin. Stal sa členom a i funkcionárom jednej z dvoch trpených malých nekomunistických politických strán, Strany slobody. Dokonca i poslancom Slovenskej národnej rady. A pomáhal, kde sa dalo. Áno, radikáli, ktorí vidia svet čierno-bielo, by to videli inak. Ale život, aby bol znesiteľný aj v ťažkých dobách, často vyžaduje i ľudí, ktorí majú odvahu robiť veci, ktoré sa radikálom nepáčia. To sú presne tí pastieri, čo páchnu po ovciach, o ktorých dnes hovorieva pápež František. Som rád, že som takéhoto rýdzeho človeka poznal. Mal som ho rád. Vlastne stále mám. Nech je mu slovenská zem ľahká a Boh milostivý!