Jeden z jezuitov pápežovi pripomenul pozoruhodný zážitok tisícov slovenských a českých kňazov a rehoľníkov, ktorí počas prenasledovania boli nútení žiť a pracovať ako všetci ostatní ľudia. Skúsenosť vyrastať vo svete pracujúcich bola vynikajúca, zakončil svoju poznámku kedysi tajne vysvätený jezuita. František na to reagoval krátkou parafrázou prevzatou od Apoštola národov: “Prácou si zarábame na chlieb… manuálna aj intelektuálna práca je práca, je zdravé pracovať. Boží ľud, ktorý nepracuje, nech ani neje!”
Myslím si, že to nebola poznámka ekonomicko-sociálneho charakteru. Pri všetkom zdôrazňovaní toho, ako je potrebné, aby sme nezabúdali na chudobných, pápež nikdy nepovedal, že tu jedni majú tvoriť, pracovať, podnikať a druhí z toho žiť. Nie. Naopak, František i vo svojej najnovšej encyklike zdôrazňuje potrebu pracovať. Práca dáva ľuďom nielen obživu, ale ňou sa stávame potrebnými pre druhých, Navzájom nás prepája. A tu nejestvuje výnimka, Ani pre tých, čo si nahovárajú, že sú v postavení, keď už pracovať nemusia. Vo Františkovej kratučkej replike jezuitovi, podľa mňa zaznelo nielen uznanie niekdajším “kňazom vo výrobe”, ale i varovanie, aby sme sa ako kresťania neoddeľovali od ostatných. Aby sme, spoliehajúc sa na “značku”, na zabehané rituály, nezleniveli. A neprestali pracovať, tvoriť a i podnikať aj vo vinici Pánovej. A toto láskavé, jemné, ale vážne napomenutie, ktoré z tejto vety cítim, platí teda vrchovate i pre kresťanov, laikov, angažujúcich sa pre tento svet. Pre kresťanských demokratov