V politických rozpravách u nás často hovoríme o reformách. A i o tom, že ony bolia. Pretože zasahujú do niečoho, na čo sme si navykli. Nositelia reforiem však zdôrazňujú, že bez nich sa vleklé problémy v konkrétnych veciach nevyriešia. V tom majú pravdu. I keď sa to mnohým nepáči, pretože sa to dotýka ich životov. Pápež František bol však na záver svojho vystúpenia v záhrade Prezidentského paláca ešte radikálnejší. Nie len čiastkové reformy. Potrebujeme zmeniť náš životný štýl. Spôsob života, v ktorom sme zameraní predovšetkým na rastúcu spotrebu, na hromadenie materiálnych statkov, a v prvom rade iba na seba.
Povedal to vľúdnymi slovami, ale je to vážny mravný, a zároveň politický odkaz: “Pandémia je zasa skúškou našich čias. Naučila nás, aké je ľahké sa rozdrobiť, hoci sme v rovnakej situácii, a myslieť len sa seba. Začnime teda od uznania, že všetci sme krehkí a navzájom sa potrebujeme. Nikto sa nemôže izolovať, ako jednotlivci ani ako národy. Prijmime túto krízu ako výzvu prehodnotiť náš životný štýl. Nemá zmysel sťažovať sa na minulosť, treba si vyhrnúť rukávy a spolu budovať budúcnosť. Želám vám, aby ste to urobili s pohľadom upretým nahor, ako keď sa pozeráte na vaše nádherné Tatry…Rozvíjajte túto krásu, krásu celku. Vyžaduje si to trpezlivosť, vyžaduje si to námahu, odvahu a zdieľanie, vyžaduje si to elán a tvorivosť. Ale je to ľudské dielo, ktorému nebo žehná.” Kresťanskí demokrati by mali byť nositeľmi predovšetkým takejto radikálnej a zásadnej reformy.