Na výročie nášho vstupu do Európskej únie by bolo dobre si pripomenúť do akej spoločnosti sme sa vtedy aj formálne prihlásili. Aby sme sa z toho nielen tešili, ale aby sme si tiež kládli vážnu otázku, či do tejto spoločnosti nielen na papieri, ale aj duchom stále patríme. Lebo život je dynamický, a čo platilo včera, môže byť dnes už celkom iné.
Španielsky filozof Ortega y Gasset vo svojej prednáške v ruinách Berlína tesne po druhej svetovej vojne o tom duchu, ktorý spája európske národy povedal: „…po mnoho storočí – a s ich vedomím už po štyri – sú všetky národy Európy podriadené akejsi verejnej moci, ktorá pre samotnú svoju dynamickú rýdzosť neznáša iné označenie než také, ktoré sme už prevzali z mechanickej vedy: ´európska rovnováha´ (balance of Power). Toto je skutočná vláda nad Európou, moc, ktorá reguluje roj národov pri ich lete históriou. Národov bojovných a príčinlivých ako včely, národov, čo unikli z ruín antického sveta. Jednota Európy nie je fantáziou, je to sama realita. Fantáziou je opak: názor, že Francúzsko, Nemecko, Taliansko alebo Španielsko sú podstatné, a teda úplné a nezávislé skutočnosti. Je však pochopiteľné, že nie každý postrehne bezpečne túto realitu Európy, pretože Európa nie je ´vec´, ale rovnováha… Ide o veľké tajomstvo a paradox. Lebo rovnováha alebo vyváženie síl je skutočnosť, ktorá podstatne spočíva v existencii mnohosti. Ak sa mnohosť stratí, dynamická jednota sa rozplynie. Európa je skutočne roj: je to mnoho včiel a iba jeden let,“ povedal Gasset. A citoval potom Balzacovo romantické vyjadrenie „o veľkej kontinentálnej rodine, v ktorej všetko úsilie smeruje k akémusi tajomstvu civilizácie“.
Sme zdanlivo oveľa ďalej, pretože už jestvuje aj viditeľná, spoločná politicko-ekonomická európska štruktúra. A Slovensko je už 22 rokov jej súčasťou. Ale žiadna „Maginotova línia“, teda materiálna štruktúra bezpečne neochráni existenciu niečoho, čoho základom musí byť mentálny stav. Dynamický duch. Toto si musíme pripomínať neustále, a nie s uspokojením sa spoliehať, že členstvo máme v suchu, tak nech sa Brusel stará. Sme fakt aj mentálne súčasťou onoho roja národov, bojovných a príčinlivých ako včely? Ako prispievame k rovnováhe síl tohto pozoruhodného, neustále sa vyvíjajúceho zoskupenia národov? Smeruje naše úsilie predovšetkým k onomu tajomstvu, o ktorom písal Balzac? Alebo sa staráme len o našu dedinu? Lebo naše členstvo v Európskej únii to nesmú byť v prvom rade, alebo dokonca jedine eurofondy. Nie náhodou tie slová Gasset vtedy hovoril Nemcom, po tragédii, ktorú spôsobili Európe, svetu a hlavne sebe. Hodia sa všetkým, čo si začnú namýšľať, že ich tradičná dedinka je pupkom sveta. Teraz, bohužiaľ, dosť aj nám. Ale ako Nemci znovu našli svoje miesto v onom roji národov, urobme všetko pre to, aby sme si ho obhájili aj my, Slováci!