Druhý deň svojej návštevy prehovoril Svätý Otec najskôr k predstaviteľom politického a spoločenského života. Začal pripomenutím paradoxu, že sme mladou krajinou, ktorá má ale dávnu históriu a hlboké korene. Miesto, kde sa stretával Východ so Západom už pred tisícročím. Kde sa postupne striedali i politické útvary, v ktorých naši predkovia žili. Tie politické premeny neboli iste bezbolestné, ale v porovnaní s inými štátmi, boli relatívne pokojné. Bez krvi a násilia. Osobitne tá posledná, ktorej výsledkom bol zrod samostatnej Slovenskej republiky. “…až po dnešok ste sa uprostred nie malého počtu skúšok dokázali pokojamilovným spôsobom integrovať a odlíšiť,” povedal František a potom poukázal na širší kontext: “Tieto dejiny pozývajú Slovensko, aby bolo posolstvom pokoja v srdci Európy.” Myslím si, že práve tento kontext v čase, keď Európa znovu hľadá čím vlastne je, bol jedným z hlavných dôvodov, prečo rímsky biskup do jej stredu pricestoval. Potreboval odtiaľto povedať práve toto. Je to odkaz európskym národom, ale aj záväzok pre ten náš.
Nejde samozrejme o akýsi naivný a idylický pokoj, v ktorom už nebude rozdielov v tom, čomu ľudia veria a čo chcú. Pápež isto nie je zástancom sociálnych vízii, ktoré sľubujú jednotu a pritom odstraňujú pluralitu v spoločnosti. Určite od nás nečaká, že ustane politický zápas. Ale napriek tomu, že ani nositelia česko-slovenského rozchodu neboli žiadni baránkovia, predsa to bol zásadne odlišný dej, ako napríklad rozpad Juhoslávie. Všetko sa dá aj bez násilia. A toto je, podľa mňa, podstatou onoho prvého posolstva, adresovaného politikom. A tak trochu v pozadí aj nevysloveného varovania. Aj nám, kresťanským demokratom.