“Dnes je ťažké patriť k Cirkvi a byť prostým pasívnym členom. Kto sa však do vecí zapojí a ujme sa zodpovednosti, môže mnoho zmeniť,” povedal v knižnom rozhovore pred svojou smrťou niekdajší vplyvný milánsky kardinál Carlo Maria Martini. Ten kardinál, ktorý vraj do voľby pápeža už v predchádzajúcom konkláve navrhol argentínskeho jezuitu Bergoglia, dnešného pápeža Františka. “Kristus nemá iné ruky, iné ústa než tvoje a moje,” vraví ďalej v citovanom rozhovore. A hovorí v ňom aj o tom, ako by mal kresťan meniť svet. Jeho politický “program” znamená: “zbavovať ľudí ich strachu a úzkostí, brániť agresii, odstraňovať všetky nespravodlivosti medzi chudobnými a bohatými. A predovšetkým poskytovať ľuďom domov, aby cítili, že sa o nich niekto postará, či už ide o deti, cudzincov, starých ľudí, umierajúcich alebo chorých.” Milánsky arcibiskup už desaťročia pripravoval Cirkev na to, aby sa pretvárala na synodálnu tak, ako o tom v tejto dobe hovorí František. A nebolo to len stanovisko jedného, liberálneho cirkevného otca, za akého Martiniho niektorí vatikanisti považovali. Jeho vplyv nebol akýmsi “straníckym” stanoviskom. Je známa príhoda, v ktorej sa pápež Ján Pavol II., ktorého zas často označovali za konzervatívneho, pri nejakej dôležitej záležitosti dožadoval aj prítomnosti milánskeho kardinála, a keď ktosi poznamenal, že to zvládnu aj bez neho, dnes už svätý pápež so zmyslom pre humor odcitoval známu reklamu: “No Martini, no party.” Mám rád našu Cirkev práve pre túto veľkorysosť jej duchom veľkých mužov a ženy. Zďaleka nielen preto, aby sme sa my vo vnútri dobre cítili, ale dnešné ľudstvo túto veľkodušnosť potrebuje. Usilujme sa o ňu všade tam, kde sme, a ako vravel Martini, môžeme veľa zmeniť.