Ešte k filmu o Golianovi

Vrátim sa ešte k filmu o generálovi Golianovi. Nie každému sa musí dielo páčiť, rozumiem úzkostlivým dušiam, ktoré v umeleckých skratkách a obrazoch vidia nepresnosti, alebo veci, ktoré nemožno doložiť. Ale nie je to dokument, a ani sa tak netvári. Ide mi však skôr o tie podráždené reakcie, ktoré film vnímajú ako rúhanie sa niečomu, čo nás tu dlhé desaťročia nútili považovať za sväté. A práve preto považujem za veľmi užitočné, že konečne vznikajú práve takéto filmy. A to z dvoch dôvodov.

Po prvé, že film sa dotýka onoho komunistického kánonu, podľa ktorého SNP bolo hlavne komunistickým povstaním, v ktorom rozhodujúcu úlohu politicky zohrávala komunistická strana pod priamym vedením Moskvy a v priamom strete s Nemcami a ľudáckym režimom. hlavne partizánske jednotky. Film ukazuje, že to bolo celkom inak. Šlo predovšetkým o vojenské vystúpenie. Časť slovenskej armády sa vzoprela nemeckej brannej moci, ktorá sa rozhodla obsadiť Slovensko, a napriek kapitulantskej požiadavke vrchného veliteľa. sa táto časť slovenskej brannej moci pod vedením generála Goliana a po čase aj generála Viesta rozhodla proti presile robiť to, na čo bola určená: brániť svoju vlasť. To bolo podstatou vojenského vystúpenia a povstania slovenského ľudu v lete 1944. Komunistom však šlo o to, aby po vojne uchvátili moc v oslobodenom štáte, a preto potrebovali inú interpretáciu Povstania. Prečo to robili? Jurij Andropov, ktorý sa po Brežnevovi stal generálnym tajomníkom KSSZ ešte predtým, ako šéf KGB vraj rád hovorieval: „Ten, kto kontroluje minulosť, nestratí hlavu v prítomnosti a nezblúdi ani v budúcnosti.“ Komunistický mýtus o ich partizánskom povstaní preto nebol vôbec nejaký ješitný rozmar. Bol súčasťou ich zápasu o moc. Preto nekomunistickí príslušníci odboja, teda ich spolubojovníci proti fašizmu, ak prežili, po roku 1948 z veľkej väčšiny skončili vo väzeniach, niektorí na šibenici, a celé ich rodiny boli prenasledované. Treba, aby sa nové generácie dozvedeli, ako to naozaj bolo, kto boli skutoční bojovníci za slobodu a komu šlo len o moc.

Druhým dôvodom, prečo potrebujeme takéto filmy je povzbudenie k odvahe. Sme ustrašení a pripravení ustupovať, často ešte predtým, než nám niečo naozaj hrozí. Je veľmi dobre, ak si uvedomíme, že i v našich národoch nájdeme príklady nezlomnosti. Príklady, ktoré idú proti rozkladnému duchu kapitulantstva. Povstaleckí generáli, a s nimi tisíce ďalších príslušníkov povstaleckej armády takými príkladmi sú. Preto potrebujeme takéto diela! Aby sme si uvedomili, že i dnes platí to, čo kedysi vyslovil nad obeťami inej vojny veľký antický demokrat a bojovník Perikles, že „niet šťastia bez slobody a niet slobody bez statočnosti“ Ďakujem tvorcom takýchto filmov!