Myslím dnes na amerických voličov. Ich prezident im pletie hlavu pekným sľubom, že chce Ameriku urobiť znovu veľkou. Áno, boli sme stvorení pre veľké veci. Lenže veľkým sa nikto nestane svojim sebectvom.
Veľkým bol Gándhí, keď držal hladovku za svoj ľud. Veľkými boli Adenauer a De Gaulle, keď našli odvahu na akt zmierenia dvoch európskych národov, zaťažených stáročnými krvavými účtami. A veľká bola aj Amerika, keď aj napriek neporozumeniu doma a neustálej kritike propagandy všetkých autokratických režimov, niesla najväčšiu časť bremena zápasu za slobodu. Veľkou bola aj matka Tereza, ktorá nemyslela na seba, ale na tých, čo trpeli. A mnohí, mnohí ďalší. Výpočet veľkých ľudí a i veľkých národov by presahoval kapacitné možnosti takéhoto žánru, ako je status na FB. Našťastie. Lebo len veľkí ľudia posúvajú ľudstvo k tomu, čo my kresťania nazývame Božím kráľovstvom. Teda k lepšiemu a plnšiemu životu. Je to stav, v ktorom pravda a láska premáhajú lož a nenávisť. Nie, nikto neurobí svoj národ veľkým, ak sa tomu vysmieva, ak ľudí štve proti sebe, ak v nich živí závisť a zo všetkého chce ťažiť predovšetkým pre seba.
Skutočným záujmom veľkého národa nie je jeho sebectvo, nemôže ním byť úsilie zo všetkého vytĺcť prospech. Duchom sa národ stáva veľkým, ak sa jeho národným záujmom stane dôstojné spojenectvo so všetkými, ktorým ide o lepší svet. Nedá sa to bohužiaľ väčšinou bez boja a bez statočnosti. Ale práve na základe statočnosti, nie sily zbraní, či veľkosti hrubého domáceho produktu, sa národy (i počtom malé) stávajú duchom veľkými. A iba vďaka takejto svojej statočnosti bývala kedysi aj Amerika naozaj veľkou.
Američania sa ešte dnes na cestu, aby sa ich rozľahlá krajina stala znovu tým, čím bývala, jasne a úplne otočiť nemôžu. Ale môžu k tomu urobiť aspoň prvý krok. Držím im v tom palce.